Prečítané - 2024

Od autorky R. F. Kuang minulý rok v knižných kruhoch veľmi rezonoval fantasy román Babel, ktorý som nečítala, a tento rok podobný ošiaľ strhol aj román Yellowface z vydavateľského prostredia. Yellowface sa zatiaľ podľa recenzii javí ako veľmi polarizujúci. Ja som v skupine, ktorú za srdce nechytil a hneď aj rozviniem svoje dôvody. June Haywardová sa ocitne v ťažkom boji presadiť svoj literárny debut na vrtkavý knižný trh, pričom sa prizerá ako jej spolužiačka a kamarátka Athena Liu podpisuje zmluvy s najprestížnejšími vydavateľstvami. June z toho viní do veľkej miery pozitívnu diskrimináciu. Jedného dňa sa však stane svedkyňou Atheninej smrti a v slabej chvíli sa rozhodne ukradnúť Athenin najnovší rukopis o čínskych robotníkoch v prvej svetovej vojne. Po Juniných úpravách manuskriptu podpíše zmluvu s vydavateľstvom Eden a pod pseudonymom Juniper Song je vynesená na vrch literárneho Olympu. No a od tejto chvíle je dej veľmi repetitívny - výčitky svedomia sa zastierajú hlúpym sebaklamom o vlastnom vloženom prínose do hotového diela. Stretávame sa s rasizmom a diskrimináciou všetkými smermi, stále novými podozreniami a zažehnávaním čoraz obskúrnejších kríz. Osobne za najväčší problém tejto knihy považujem jej takmer nulovú hĺbku. Témy, ktoré autorka načrtla sa kĺžu maximálne po povrchu, nerozvíjajú sa do väčších hĺbok ani riešení, neponúkajú filozofické pohľady na spomínané problémy. June by som za jej vnútorné monológy najradšej prefackala. A úprimne by ma zaujímalo či si autorka pri písaní Yellowface ventilovala vlastný hnev na vydavateľský priemysel a ľudí čo píšu negatívne recenzie na jej knihy na portáli Goodreads. Každopádne, aby som na záver napísala aj niečo pekné, kniha je napísaná veľmi dobre, číta sa ľahúčko, takže je to taká oddychová jednohubka, ktorá vám pri troche šťastia nezdvihne tlak do stratosféry.

YA literatúru zvyčajne extra nevyhľadávam, ale knihy, ktoré sa ku mne dostali z dielne vydavateľstva Mladý Absynt, ma zatiaľ vždy oslovili. Nebolo to inak ani pri poslednej knihe autorky Clémentine Beauvais. Rozprávačkou Huncútok je samotná autorka, ktorá svojím literárnym štýlom, plným humoru a nadhľadu, dokáže vtiahnuť čitateľa do mimoriadne realisticky pôsobiacej scény. Postupne, takmer bez povšimnutia, sa však k realite začnú pridávať drobné magicko-fantastické prvky. A tak sa z naoko obyčajného putovania za novou knihou stáva pôsobivý a originálny historický výskum o kmotričke posledného korunného princa Ľudovíta XVII. Od začiatku knihy som si čo-to googlila - o francúzskych monarchoch, ich kmotričkách a o Francúzskej revolúcii. Osobne sa mi veľmi páčilo, že autorka do fantasy zábavnej knihy zakomponovala aj trochu filozofie, konkrétne o nerovnosti tried a príležitostí.

“ , ; , ? , , , .” Tak znejú prvé vety tohto famózneho románu od Juliasa Barnesa. Rozprávačom príbehu je Paul spomínajúci na svoj „Jediný príbeh“, na ktorom skutočne záleží a zadefinoval mu celý jeho život. Spomína na lásku svojho života, generačne staršiu Susan, do ktorej sa zamiloval, keď mal iba devätnásť rokov. Napriek tomu, že kniha je primárne o láske, žiadnu romantiku nečakajte. Julian Barnes píše o láske inak ako v romantických knihách z červenej knižnice. Zamýšľa sa nad jej filozofickou podstatou. Neprikrášľuje ju. Priznáva, že pravá láska je občas sebecká, že myslí na zlé a rozčuľuje sa, že nič nie je dokonalé po celý čas, no napriek tomu je to v konečnom dôsledku jediné na čom záleží. . , , , : ’ . . Barnes sa s touto témou filozoficky, ale aj literárne vyhral. Striedal rozprávačské štýly, Paul niekedy rozprával z prvej osoby, inokedy z tretej, akoby sa potreboval od svojho života a udalostí odosobniť, aby to mohol všetko prežiť s určitým odstupom... Čo Vám budem ďalej rozprávať, prečítajte si ju. Toto bol jeden z najlepších literárnych počinov aký sa mi kedy dostal do rúk. , ‘’ ?’ ‘ , ; ’ ’ .’

Rozprávačkou tohto melancholicko-magického príbehu je Mária, mladá učiteľka, ktorá prichádza do malej dedinky Capileira v Sierre Nevade. V dedinke spoznáva Elsu a pomaly odkrýva jej zničujúci príbeh lásky. Elsa je platonicky zamilovaná do muža menom Agustín Valdés, a hoci ho videla iba jediný raz, jej láska k nemu je silná a deštruktívna. Surreálnosť príbehu balansujúceho medzi realitou a magickosťou je podčiarknutá nehostinným prostredím pohoria Sierry Nevady a poverčivosťou jej obyvateľov. „Tu, v týchto horách je smrť posvätná. Vždy má nejakú tvár, nejaké meno, či príbeh... A na hlasy mŕtvych sa nikdy nezabúda. Nikdy sa načisto nevytratia. V tomto kraji ľudia považujú duchov za Boha alebo svätých. Ľudia sa k nim modlia, aby chránili živých a veria, že robia zázraky.“ Hoci si mnohí myslia, že román je primárne o láske hraničiacej s posadnutosťou, ja si myslím, že román je najmä o krehkosti osamelej ľudskej duše, ktorá si stavia vzdušné zámky. Španielska autorka Adelaida García Morales svojským lyrickým rozprávaním vykreslila dokonalú melancholickú atmosféru popretkávanú najrôznejšou symbolikou. Mlčanie sirén je preto vskutku zaujímavé a jedinečné čítanie, ktoré vrelo odporúčam.

Deň je paradoxne pomalý román. Dej sa odohráva vždy piateho apríla, no v rôznych rokoch a častiach dňa. Piateho apríla - ráno v roku 2019, poobede v roku 2020 a večer v roku 2021. Hlavnými postavami sú členovia jednej rodiny a ich vzájomné vzťahy, spomienky na minulosť a vnútorné prežívanie. Musím povedať, že toto bola pre mňa kniha, ktorú som pokojne mohla odložiť na poličku po sto stranách. Pretože ma jej postavy nechytili za srdce. V prvý deň stále len pribúdali noví ľudia, akosi bez poriadneho predstavenia. Nepoznala som ich a preto ma ani ich problémy spočiatku nechytili za srdce. No teraz viem, že by to bola škoda odložiť román po prvom dni… V ďalších rokoch Cunningham musel konfrontovať svoje postavy s neviditeľným vírusom, strachom a veľkými zmenami, ktoré pandémia priniesla. Postavy sa akosi sformovali a v pomalom lockdowne dostali väčší priestor bojovať so svojimi démonmi a s novými situáciami a zhruba tu sa mi kniha začala páčiť a dobre čítať. Napriek tomu som si nestihla vytvoriť silné puto a deň tretí mi srdce nezlomil, hoci na to mal všetky predpoklady… Autor Michael Cunningham napísal aj majstrovské Hodiny, za ktoré v roku 1999 získal prestížnu Pulitzerovu cenu. Na mňa Hodiny zatiaľ čakajú a som rada, že je tomu tak. Nakoľko som mala z iných recenzii pocit väčšieho sklamania, pokiaľ sa tieto dve knihy čítali v chronologickom poradí. Neviem či môžem napísať, že Deň je sondou do rodinných vzťahov. Asi nie je. Minimálne ja si to nemyslím. Deň je ale kniha, ktorá sa číta príjemne, dá sa pri nej oddýchnuť a zabudnúť na vlastné problémy, takže smelo do nej. 3.5*

Nenechajte sa pomýliť touto krásnou ružovkastou obálkou. Obsah skrýva všeličo a označenie „rodinná dráma“ môže po prečítaní pôsobiť nedostatočne. Ocitneme sa na dvadsaťštyri hodín s päťdesiatničkou Elle Bishopovou, ktorá trávi prázdniny s rodinou v Cape Code. Manžela Petra a ich tri deti jej z mysle vytláča vášnivá aférka s Jonasaom, jej dávnym kamarátom z detstva, snúbencom s hračkárskym prsteňom kúpeným za vreckové. V anotácii sa dočítate, že Elle stojí na prahu rozhodnutia medzi starým stabilným životom s Petrom a deťmi alebo úplne novým vzrušujúcim no neistým životom s Jonasom. Áno, ale kniha nie je len o tom. Elline myšlienky z prítomnosti sú roztrúsené medzi dlhé pasáže z jej života, a tak sa pred nami chronologicky odkrývajú traumy - „nové“ aj tie generačné. Preto táto kniha nie je len o nevere, alebo začiatku niečoho nového. Je komplexnejšia a skrýva sa v nej celých päťdesiat rokov, ktoré Elle vybičovali do daného okamihu. Je plná smutných osudov, nepochopenia, tajomstiev a zlých rozhodnutí. Papierový palác mi momentálne veľmi sadol a to z dvoch príčin. Kulisami príbehu príbehu sú vo väčšine jazero v Cape Code, bosé nohy v lese, mäsožravé korytnačky, plávanie, mokré plavky. A druhý dôvod bol, že autorka Miranda Cowley Heller píše veľmi priamočiaro, bez príkras aj bez kvetnatých metafor, či poetickosti. Takúto priamočiarosť som po mojom momentálnom psychickom a intelektuálnom vyčerpaní presne potrebovala. Treba podotknúť, že recenzie na knihu sa veľmi rôznia, dokonca aj v mojej knižnej bubline. Preto si myslím, že možno Vám táto kniha proste musí sadnúť do obdobia a do aktuálneho psychického rozpoloženia. Ale každopádne verím, že sa z nej môže stať príjemný a pútavý spoločník na dlhé letné večery.

More pokoja od autorky Emily St. John Mandel sa údajne radí medzi sci-fi modernej generácie. Zápletka sa odohráva v niekoľkých časových líniách, kde sa spozorovala akási anomália, časopriestorová diskontinuita, ktorá prenášala zvuky a obraz z rôznych období. V knihe sa ocitáme aj na mimozemských mesačných kolóniách a objavujú sa sem-tam (skôr výnimočne) aj zaujímavé úvahy a myšlienky ohľadom teórie simulácie. Zo science stránky toho bolo možno pomenej, respektíve, nebolo to dotiahnuté ako v iných hard sci-fi knihách. Ale to nevadí, veď ešte by to mohlo byť obstojné soft sci-fi. Lenže mňa nezaujala ani tá soft stránka orientovaná na vzťahy. Postavy mi prišli veľmi nevýrazné, nemala som k ním žiaden pozitívny vzťah. Skôr ma rozčuľovali dialógmi, interakciami aj vnútorným prežívaním. Ďalší bod čo mi celkom prekážal, že sa viac časových liniek točilo okolo pandémií - covid v 2020, ale aj SARS-xy o sto rokov neskôr. Autorka opisovala aj frustráciu z lockdownu v časovej linke z ďalekej budúcnosti, kde si zrejme ventilovala svoju vlastnú frustráciu z lockdownu, ktorý zažívala aktuálne. Frfľanie na meetingy v holografickom priestore, fakt wau . No neviem teda, čo by na to povedal taký Frank Herbert, ktorý vytvoril niečo tak komplexné ako Dunu alebo aj K. Dick s jeho šialenými geniálnymi nápadmi. Ohľadom tejto knihy bol pomerne veľký ošiaľ. Minimálne v zahraničí a nechcem ju teda očierňovať na celej čiare. Kniha má určite svojich čitateľov. Mne to však vôbec nesadlo a myslím, že od autorky si už nič neprečítam, aj keď jej knihy na GR a v na zahraničnom trhu lámu rekordy a vyhrávajú všakovaké ceny.

Výborný román nórskej autorky Kjersti Anfinnsen sleduje veľmi neskorú jeseň života. Rozprávačkou príbehu je Birgitte Solheim, bývalá kardiochirurgička potýkajúca sa so starobou a všetkými aspektmi, ktoré prináša - tras rúk, ľudia, ktorí miznú z diárov, lebo zomreli a aj stále nejasnejšia budúcnosť. Birgitte nám krátkymi kapitolami servíruje spomienky na svoj život, ale aj aktuálne trápenia a témy, ktorými sa vo svojej každodennosti musí zapodievať. Prekvapivo humorne a vľúdne napísaný román o neľahkom období, ktoré na väčšinu z nás kdesi čaká. “Málo nasvedčuje tomu, že v tomto živote alebo svete, nech už je to akokoľvek, ešte zažijem čosi pekné. Ale je dosť zvláštne, že napriek tomu akosi neprestávam dúfať v nejaký zázrak. Som skrátka nepoučiteľná.”

Od izraelskej autorky a psychologičky Ayelet Gundar-Goshen som minulý rok čítala knihu Tam, kde číha vlk, ktorá ma absolútne nadchla. Preto som mala nemalé očakávania aj od Klamárky. Tá sa mi síce tiež páčila, ale to stopercentné nadšenie sa nedostavilo. Hlavná protagonistka sedemnásť ročná Nufar na konci leta zažíva obrovskú frustráciu. Cez prázdniny totiž iba brigádovala v zmrzlinárni a vôbec nič zaujímavé sa jej neprihodilo. Má pocit, že je neviditeľná, až kým si na nej podráždený zákazník nevybije vlastné problémy. Jeho urážky eskalujú v hádku, ktorá upútala pozornosť okoloidúcich. Nufar ani nevie ako, ale krivo tohto muža obviní zo sexuálneho napadnutia. Prípad sa stal silne medializovaným, nakoľko útočník býval celebritou, výhercom talentovej súťaže. Iba jediný svedok vie čo sa naozaj stalo. Mladý Leo môže všetko vziať do svojich rúk, dať spravodlivosti zadosť, alebo sa môže pokúsiť z toho získať niečo pre seba... SPOILER ALERT , ale len taký na zadumanie. Námet románu dokonale kopíruje silu heštégu metoo. Nikto nepochyboval, že by Nufar klamala, lebo jednoducho takýchto káuz bolo v istej dobe tisíce. Stačilo slovo a muž, ktorý nebol násilník sa ocitol vo veľmi nepríjemnej situácii a bol odsúdený celou spoločnosťou. Naopak Nufar sa stala izraelským symbolom odboja, ekvivalentom silnej mladej ženy, čo sa nebála prehovoriť a kvetnato popísať celú udalosť, ktorá sa (ne)stala. Zatiaľ čo ona bola v žiare reflektorov, jej rovesníčka sa jej s obdivom priznala, že zažila skutočné znásilnenie, ale za celé roky nenabrala odvahu o tom nikomu povedať. A preto nechcem v nijakom prípade degradovať násilie páchané na ženách, ale tento heštég mi je akýmsi tŕňom v oku a verím, že to ktosi mohol aj v reálnom živote využiť vo svoj prospech, rovnako ako to spravila knižná Nufar. Každopádne, je veľmi obdivuhodné ako Ayelet Gundar-Goshen buduje psychológiu svojich postáv a ako kladie ich pohnútky na papier. Jazyk, ktorý vo svojich knihách používa je krásny, miestami poetický a preto sa do jej kníh veľmi rada začítam. Román určite odporúčam, ale ak chcete čítať masterpiece, Tam, kde číha vlk je určite lepšia voľba. A aby som teda ešte dodala, v tejto knihe klamú všetci. Niektorí menej, niektorí viac. Niečo sú lži milosrdné, ba až nevinné a niečo zase obrovské, ktoré majú veľký potenciál ublížiť. Zaujímavá téma, koncept a vrstvy, ktoré možno na prvý pohľad ťažšie vidieť, ale určite v tomto románe sú.

“V jazyku, ktorý si mi odovzdala, v mojej materinskej reči, sa mama povie MÉR. Hovoríme MÉR alebo MOJA MÉR, poškuľujúc po francúzštine. Otec je PÉR. Stará mama GROSMÉR. Mér znie ako Meer, more po nemecky. Ženy môjho detstva sú živel, oceán.” Najzvláštnejší a najpoetickejškí román, aký sa mi za poslednú dobu dostal do rúk. Kim*a de l’Horizon napísal*a autofikciu, v ktorej hlavná postava skúma svoju pokrvnú ženskú líniu. Hľadí na ich túžby a sny, ktoré častokrát boli v rozpore s aktuálnou spoločenskou klímou. Do toho vmiešal*a aj spomienky na vlastne detstvo. Dieťa (rodovo neutrálne) si všeličo zažívalo a s všeličím sa muselo vysporiadať. Dieťa si hľadalo a napokon našlo akéhosi spojenca v Krvavom buku na záhrade, ktorému autor*ka venuje celú jednu pasáž knihy. Akýsi vedecký výskum kde sa krvavý buk vzal a čo symbolizuje. Nacionalisticky. Osobne. “….V posledných zábleskoch svetla unikne dieťa domu. Vreckový nôž drží ako meč. Beží ku krvavému buku. Zalezie pod lístie. Noc všetko pochopí. Bruchatý nočník. Tu je v bezpečí. Tu je v nebezpečí. Tu je neviditeľné…” Hoci (knižný*á) Kim*a píše knihu ako akýsi list, ktorý adresuje svojej grosmér, píše v ňom všeličo. O vysporiadávaní sa s vlastným telom pomocou surových sexdates, vďaka ktorým sám*a seba dokáže cítiť, prebieha k traumám a vzťahu k matke, a matke ku grosmér. Viaceré veci sa aj tak v rodnom jazyku - švajčiarskej nemčine a ani nemeckej nemčine (vysokej nemčine, “posh” nemčine) vypovedať nedajú, a preto sa v závere knihy prihovorí Grosmér v angličtine, v jazyku, ktorý nie je mérsky. “There were still things I could not say in German.” Som fascinovaná touto knihou. Jej rôznorodosťou, poetickosťou a surovou priamočiarosťou. Jej vykreslením existencie ľudí a ich problémov naprieč storočiami. Som fascinovaná krvavými bukmi a dieťaťom, a dospelou osobou, ktorou sa stalo. Žasnem. Milujem a skláňam sa a skladám klobúky, hneď dva, jeden pred autorom*kou a druhý pred prekladateľkou Zuzanou Demjánovou. Skutočne odporúčam každému, kto si chce rozšíriť čitateľské obzory. U mňa bude určite v top výbere za 2024.

Anna Magdalena Bachová chodieva každý rok 16. augusta na ostrov v Karibskom mori, aby položila kyticu gladiol na hrob svojej matky. Raz sa počas svojej každoročnej návštevy ostrova neplánovane zapletie s istým mužom, aj keď je šťastne vydatá žena. Hoci z tohto romániku ostala akási trpká pachuť, napriek tomu Anna Magdalena svoje ďalšie návštevy ostrova rozšíri aj o lov na nezáväznú lásku na jednu jedinú noc. Marquéz je moja srdcová záležitosť, preto ma potešilo, keď sa v kníhkupectvách ocitla táto knižka. V predslove sa nám prihovára autorova rodina, ktorá váhala či knihu vydať alebo nie, nakoľko sám Márquez ju označil slovami: “Táto kniha je na nič, treba ju zničiť.” Avšak pozostalí to uzavreli tak, že ak kniha jeho čitateľov poteší, samotný Gabo by im ich rozhodnutie ju vydať snáď odpustil. Na konci knižky sa nám ešte prihovára aj editor Cristóbal Pera, ktorý priblížil ako kniha vznikala ešte za Gabovho života. Akú verziu textu napokon použil a z čoho vychádzal. Román mal pôvodne obsahovať päť nezávislých príbehov o Anne Magdalene Bachovej, no zvyšné už autor napísať nestihol. Hoci som si mohla prečítať iba tento jeden príbeh o Anne Magdalene, som za neho vďačná. Márquez bol veľký autor, čo sa mi znovu potvrdilo. Aj z tohto krátkeho príbehu cítiť Gaba v plnej miere. Odporúčam vám ju všetkými desiatimi. Ale predsa len, ak si chcete na tvorbu tohto nobelistu vytvoriť komplexnejší názor, začala by som nejakou inou knihou. Výborných ich má celé kopy. Mojimi srdcovkami aj naďalej ostávajú zbierky Dvanásť príbehov z cudziny a Oči modrého psa. 4,5*

Do pražského butiku módnej návrhárky Lucie Tomanovej vojde mladučká študentka Anna. Tieto dve ženy majú spoločné o čosi viac ako by chceli. Spája ich totiž láska k tomu istému mužovi. Anna z pozície milenky má Luciu prelustrovanú, nevie však či Lucia niečo tuší. Na striedačku sa ponárame do myšlienok a spomienok týchto dvoch nešťastných žien. Dej sa odkrýva pomaly, prítomnosť a vnímanie tejto chvíle sa prelínajú s minulosťou. Funguje to výborne a budovalo to také správne napätie, ktoré mám v knihách rada, a preto sa mi aj celkom ťažko púšťala z rúk. Chcela som celý príbeh zhltnúť na jedno posedenie. Túto knihu som mala na TBR zozname odkedy vyšla. Zaujala ma anotáciou, ale v skutočnosti moje očakávania prekonala a veľmi príjemne ma prekvapila. Autorka Sára Zeithammerová napísala knihu o láske a jej zrade bravúrne a s gráciou. Nie je to jednoduché čítanie, je boľavé, ale zároveň hodnotné. Mimochodom v dobrom som odpadla z toho, že autorka je ročník 97! K tomu poviem už len jedno: Wau. Veľmi zrelá kniha aj štýl písania!

Sled udalostí je pútavý román pozostávajúci z troch naoko samostatných príbehov, ktoré však spolu dokonale ladia. Hlavní protagonisti - učiteľ hudby, doktor, ekonómka sa v určitom bode rozhodli spísať sled udalostí. Svoje rozprávanie začnú písať od určitého okamihu, ktorý bol pre ich životy zlomový. Od okamihu, ktorý im do života priniesol nového človeka, alebo nejakého dôležitého zobral, a všetko sa prevrátilo naruby. Eškol Nevo vo svojom románe majstrovsky vykreslil človeka. Človeka ako takého, s jeho chybami, strachmi, túžbami, prežívanou láskou a niekedy nevysvetliteľnými pohnútkami. Bolo zaujímavé ponoriť sa do obyčajnej ľudskej mysle a prežívať nekonečne širokú škálu pocitov, ospravedlniť (si) iracionálne chovanie pod vplyvom silných emócii a spoznať v rozprávaniach určité čriepky vlastného života. Táto skladačka náhodných okolností, kritických rozhodnutí a ich dôsledkov vytvorí celistvé pútavé dielo, ktoré sa len veľmi ťažko púšťa z rúk. Odporúčam Vám ju všetkými desiatimi. PS: pre mňa táto kniha bola niečo ako Dôvernosti alebo Zviazaní od talianskeho autora Domenica Starnoneho. Určite si od Neva ešte niečo prečítam, aby som zistila či rovnako ako Starnone pribudne na čestné miesto k mojim obľúbeným autorkám a autorom.

Kontroverzný francúzsky autor Michel Houellebecq sa nezľakne žiadnych tabuizovaných tém. A aj preto sú jeho romány príťažlivé a zaujímavé. Román Platforma sa zameria na život štyridsiatnika Michela. Michela jeho práca na ministerstve kultúry nenapĺňa, a nenapĺňajú ho ani vzťahy s okolím, ktoré si pre istotu ani nijako nebuduje. Jeho život do veľkej miery vypĺňa len literatúra a platený sex. Vydáva sa na výlet do Thajska, ktoré je známa sexturistická destinácia. Na zájazde si užíva prítomnosť thajských spoločníčok, svojich francúzskych spolucestujúcich prevažne odsudzuje a presne vie, čo si o nich myslí. Až na dvadsaťosem ročnú Valérie, ktorá na Michela pôsobí záhadným dojmom. Po návrate do Paríža sa medzi Michelom a Valérie rozvinie vášnivý románik, plný sexu, ale aj nevypovedanej lásky a vďačnosti. Valérie pracuje v cestovnom ruchu a zachraňuje krachujúcu sieť hotelov, a tak Michel príde s myšlienkou sexturizmu za hranicami Thajska. Či je však ľudstvo na prelome milénií pripravené na otvorenú ponuku sexturizmu je veľmi otázne... . Čítať Platformu po dvadsiatich troch rokoch, od kedy ju Houellebecq napísal a cítiť aktuálnosť jeho posolstiev skrytých v nánosoch sexuálnych scén je veľmi mrazivé. Zrejme napredujeme pomaly a stále narážame na medzikulturálne a náboženské hrany, ktoré sú rovnako ostré a ani dvoma desaťročiami diskusii sa nijako nezjemnili. Veru, zaujímavé čítanie, ktoré si netreba mýliť s červenou knižnicou. Houellebecq svojským spôsobom apeluje na dôležité témy. Autor si ma postupne omotáva okolo prsta, jeho Serotonín ma úprimne nenadchol, Platforma je však celkom iná káva, vo vnútri mi po dočítaní ostalo mnoho myšlienok a už nemôžem dočkať čo ďalšie si od neho prečítam. . „Všetci antisemiti napríklad priznávali židom určitú nadradenosť: keď čítate dobové antisemitské spisy, zarazí vás, že žid je v nich považovaný za inteligentnejšieho, prešibanejšieho a sú mu prisudzované zvláštne schopnosti v oblasti finančníctva a spoločenskej solidarity. Výsledok: šesť miliónov mŕtvych.“ „ ‘Problém Moslimov spočíva v tom, že raj, ktorý sľubuje prorok, je už na tomto svete: na zemi existujú miesta, kde mladé povoľné a zmyselné dievčatá tancujú pre potešenie mužov, kde sa možno opájať nektárom za zvukov nebeskej hudby; okolo hotela je v polkilometrovom okruhu takých miest aspoň dvadsať. Tieto miesta sú ľahko dostupné aj bez splnenia siedmych moslimských povinností či podporovania svätej vojny, stačí zaplatiť päť dolárov. Aby na to človek prišiel, nemusí ani cestovať, stačí mu satelit.’ Podľa neho nebolo pochýb o tom, že moslimský systém je odsúdený na zánik: kapitalizmus zvíťazí. “

Príbehy o mafii k Slovensku akosi patria. Deväťdesiate roky minulého storočia plné výbuchov áut, prestreliek v podnikoch a vyrovnávania si účtov sú silný literárny motív. Mafiánske balady Dušana Taragela sa odohrávajú v prítomnosti, ale mrazivú atmosféru 90-tok nenechávajú ďaleko za sebou. Rozprávanie sa začína nájdenou zahrabanou mŕtvolou v lese, objaví ju naivný Fero, ktorý si predstavuje ako zatelefonuje do televíznych novín a zbohatne, no a navyše bude predsa v telke. Od samej radosti nedokáže utajiť svoj plán a pustí si ústa na špacír. Takáto „hlúposť“ vyvolá reťazovú reakciu, ktorá bude mať na svedomí osudy a životy siedmych ľudí, vrátane jeho vlastného. Remeselne dobre napísaná žánrovka. Škoda len, že to nie je moja šálka kávy, čítala som ju hlavne kvôli nominácii Anasoft litery. Myslím však, že čitateľov, ktorí majú radi prostredie organizovaného zločinu toto dielko zaujme aj vďaka svojmu netradičnému podaniu. V samostatných názvoch kapitol sa vždy dozvieme, že daná osoba zomrela, už len čakáme ako sa to stane. Myslela som si, že takéto „vyzradenie“ konca u mňa nebude fungovať, ale paradoxne ma o to viac zaujímali okolnosti smrti jednotlivých postáv. Kniha je doplnená o zaujímavé ilustrácie slovenského výtvarníka Danglára, ktoré som si v e-knižnej podobe až tak neužila. Niekedy bol text zle zalomený a zasahoval priamo do obrázkov. Škoda toho...

Wallace Price bol úspešný muž. Veľa pracoval a na všetko ostatné nedbal, a preto nebolo veľkým prekvapením, keď jedného dňa dostal infarkt a zomrel. Ocitol sa na vlastnom pohrebe, ktorý mu nastavil zrkadlo. Ľudia, čo sa s ním prišli rozlúčiť sa dali spočítať na prstoch na rukách. V jeho rozčarovaní ho príde vyzdvihnúť zberačka mŕtvych Mei a odprevadí ho do čajovne s veľavravným názvom - Cháronov prievoz. Na oko obyčajná čajovňa slúži ako prechodná stanica po smrti, nachádzajú sa v nej šepkajúce dvere, cez ktoré mŕtvi prejdú na druhú stranu, keď na to budú pripravení. Wallace sa v čajovni stretáva s ďalším duchom Nelsonom a šarmantným prievozníkom Hugom. Ako sa ukáže, nikdy nie je tak úplne neskoro na prehodnotenie vlastného spôsobu života a hodnôt, v ktoré veríme. Originálne poňatý príbeh o smrti, ktorá v Kluneho románe znamená úplne nový začiatok. Hoci sa v knihe stretávame hlavne so smrťou – náhodnou, pomalou, násilnou, svojvoľnou, nie je to koncentrovaná depresia. TJ Klune k téme pristupoval veľmi citlivo, navyše píše príjemne a z jeho slov dýcha nezameniteľný optimizmus a láskavosť. Ak príbeh prirovnávam ku Kluneho Domu na azúrovom pobreží, ktorý som čítala minulý rok v januári, musím povedať, že Pod šepkajúcimi dverami bol o kúsok nudnejší. Dej sa odohrával prevažne v čajovni a ak aj obe knihy náhodou mali podobný spád, tak Dom a jeho čarovné deti boli skrátka tak okúzľujúce, že by som o nich čítala aj tisícpäťsto strán a nestihla by som sa nudiť. Obe knihy však boli príjemné feel-good fantasy s queer protagonistami a rodinou bez genetických základov. Preto, ak máte náladu na niečo milé a optimistické, tak táto kniha jednoznačne spĺňa kritériá a smelo do nej.