Prečítané 2025

Knihu som prečítal pomerne rýchlo a aj ma zaujala rovnako ako predchádzajúca zrada, z čoho som prekvapený. Možno sa kvalita knižiek bude len stupňovať, aspoň dúfam. Samozrejme, Nesbo stále opakuje svoje chyby a cliché. Z Holeho už opadol smútok z dievčiny z Austrálie a Thajska, teraz oplakáva Ellen z minulej knihy. Do toho zomrie ĎALŠIA žena z jeho intímneho kruhu, (garantované políčko v bingu zas splnené), nuž tentokrát je to iné! Dejová linka okolo Anny a Raskola bola super. Práve Raskol bol postavou ktorá to dosť ťahala hore, pridanie mysteriózneho zločinca s 300 IQ ktorý sa s vami zahráva, vždy príbeh zlepší a je to garantovaná záruka kvalitnej atmosféry. Vyvrcholenie anninho prípadu tiež super, vynikajúci zvrat. Pridanie novej postavy v podobe Beate je ďalším plusovým bodom, bál som sa, že Nesbove chúťky zas vyhrajú a zbaví sa jej, zatiaľ sa tak nestalo :) Dejová linka bankovej lúpeže bola zaujímavá po Brazíliu, tam aj mohla skončiť, nuž Nesbo sa rozhodol dej pretiahnuť a spraviť “super“ zvrat ktorý ma vôbec nezaujal. Zápletka s Waalerom bola vlastne rovnaká ako minule a nič nové nepriniesla, len to, že Nesbo utvrdil, že práve on je ten hlavný záporák a jeho vystupovanie ešte bude mať dohru. Waaler je pre mňa strašne komickým záporákam a jeho charakter je strašne nasilu hnaný do extrému. Hlavná postava s ktorou máte sympatizovať je alkoholická troska ale je to vlastne troska ktorá je zároveň majákom liberálnejších hodnôt zatiaľ čo jeho nepriateľ v podobe Waalera je cliché nacionalistcký svalovec, športovec ktorý sa podieľa na organizovanom zločine s drogami ale to je len maličkosť pretože v hlave škandinávskych autorov je väčším zločinom ten nacionalizmus. Archetyp neo-nacistického škandinávca sa objavuje dosť často v severskej krimi ako nejaký selfhate fetish a ani Nesbo sa tomu samozrejme nevyhol.

„Blood Meridian“ je temný a monumentálny román, ktorý sa odohráva v polovici 19. storočia na americko-mexickom pohraničí. McCarthy tu vytvára krvavú a apokalyptickú víziu Divokého západu, ktorá nemá nič spoločné s romantickými predstavami o hrdinstve cowboyov. Je to dielo o násilí, zle a o nepochopiteľnej, brutálnej povahe ľudskej existencie. Príbeh sleduje bezmenného chlapca (the Kid), ktorý sa pridá ku Glantonovej bande lovcov skalpov v 40. rokoch 19. storočia. Banda má vládne povolenie zabíjať Indiánov, no postupne sa zmení na zbesilú, neriadenú silu pustošiacu celý juhozápad. Román je založený na historických udalostiach a McCarthy ich premieňa na biblickú víziu chaosu. Každá stránka je nasiaknutá krvou, prachom, ohňom a archaickým jazykom, ktorý pripomína starozákonné texty. Postava sudcu Holdena je možno najdesivejším a zároveň najfascinujúcejším prvkom románu. McCarthy ho vykresľuje ako obrovského, plešatého, takmer nadľudského muža s bledou pokožkou, pravdepodobne albína, ktorý hovorí mnohými jazykmi, má encyklopedické vedomosti, filozofuje o dejinách, hudbe, vede i metafyzike a pritom sa s diabolskou rozkošou oddáva zabíjaniu. Práve Judge Holden je najkomplexnejšia postava v celom románe, nevedel som sa nabažiť jeho monológov a dialógov. Keď si dá človek námahu a naštuduje si aj historický kontext, zistí že sa jedná o skutočnú postavu (ktorú samozrejme autor upravil do väčšieho extrému než už bol). V knihe sa objavujú zmienky toho že v mestách miznú deti a následne sa nájdu ich zmrzačené mŕtvoly, autor toto viac nerozoberá a nevysvetľuje kontext. Skutočný svedok, ktorý bol súčasťou glantonovho gangu, spomína že Holden bol pedofil. Nie je vôbec náhoda že zakaždým keď sa Judge Holden nachádza v mestách tak miznú deti. Detail ktorý si nie každý musí spojiť. Naopak, The Kid, aj keď je postavou cez ktorú my ako čitatelia vnímame celý príbeh, nie je až tak zaujímavý. The Kid nemá žiaden cieľ ani motívy ani komplexný charakter. Existuje a žije v danom momente. Na konci knihy sa ukazuje, že Holden nebol len človek bol metafyzickým archetypom, „večného svedka vojny“. V priebehu románu neustále kreslí, zapisuje a študuje všetko, čo vidí, aby to „pripravil pre svoju knihu“. Tvrdí, že to, čo nie je zaznamenané, „ako keby nikdy nebolo“. Záver naznačuje, že aj keď sa svet mení (Glantonova banda zmizla, divoký západ sa civilizuje), Holden zostáva mimo času ako duch zla, ktorý sa vždy prispôsobí novej ére. Odporučil by som toto dielo? Z počiatku je čítanie ťažké teda aspoň anglický originál, autor používa nárečové slová a primitívne vyjadrovanie ľudí tej doby, čo môže byť ťažké pre niekoho kto je zvyknutý len na spisovnú Angličtinu. Opisy krajiny môžu byť niekedy zbytočne dlhé. Autor nemá problém opisovať brutálne a nechutné veci a násilnosti. Od prvej stránky je príbeh temný a krutý, je to jeho podstata. Príbeh má všetko to čo potrebujem aby zaujal mňa, brutálne vyprávanie, brutálny záporák a brutála atmosféra. Príbeh nie je pre tých ktorý majú problém so samotným konceptom násilia. Za mňa 5/5.

Finálne pokračovanie knižnej série Metro nás znova zavedie k Arťomovi, bývalom hrdinovi z roku 2033 ktorý podľa väčšiny obyvateľstva metra zachránil ľudstvo pred hrozbou Temných, ktorý vraj chceli ľudstvo vyhubiť. Je rok 2035 a Arťom sa pokladá za všetko len nie hrdinu, a nie bezdôvodne. Aký to musí byť pocit žiť s vedomím že ste vyhubili raketami bytosti ktoré s vami chceli žiť v mieri a pomôcť vám? Arťom je tragický hrdina do špiku kosti. Totálny prepad do nihilizmu, Arťoma nič iné netrápi len to či existuje ľudský život aj mimo moskovského metra. O ženu sa nestará, o blízkych sa nestará a nestará sa ani o seba. Jeho zúfalstvo je tak silné že pravidelne vystavuje svoje zdravie radiácii len preto aby zachytil vonku aspoň pár sekúnd vysielania mimo metra a aj tak je to všetko zbytočné. Úvod nám ukazuje že z toho premotivovaného, odvážneho, hrdinského chlapca z udalostí roku 2033 sa stala posadnutá troska. Arťom je až tak zúfalý že keď sa na jeho domovskej stanici objaví úplne cudzí chlap a začne mu rozprávať o civilizácii mimo metra (ktorú nevidel) a o tom že sa podarilo zachytiť signál mimo Moskvy (pri čom tiež nebol), v Arťomovi vzbĺkne plameň nádeje, opustí svoju ženu ktorá ho miluje, znova opustí otca ktorý ho vychoval a znova opúšťa svoju stanicu a je ochotný všetko risknúť len preto aby si bol istý či je to reálne pravda a tu sa začína nové dobrodružstvo. Autor pokračuje v písaní depresie na papieri. Atmosféra zostáva stále brutálna, temná, mŕtva a zúfala. Dialógy sú... ehhh... Dialógy sú buď jednoduché alebo vynikajúce, nič medzi tým ale tých jednoduchých je viac. Vyprávanie ma celkovo bavilo, akcia, napätie, atmosféra. Pri niektorých momentoch som bol tak ponorený že som si knižku k sebe pritiahol až k blízkosti nosu. Jediná momentka ktorú považujem za absolútne nudnú a zbytočnú je zápletka na zatopenej stanici s predajcom vajec. Arťomove putovanie metrom nám ukazuje v akej špine a biede žijú ľudia mimo Polisu a okružnej linky. V deji nastáva obrovský zvrat keď sa Arťom vydá na povrch hľadať údajnú základňu komunistov a on to reálne nájde! Ďalší zvrat, signál je! Ľudia žijú len všetko bolo zámerne blokované rušičkami! BOOM! Ďalší zvrat, rušičky neboli komunistické ale stáli za nimi obrancovia údajnej slobody! Veľmi silné momenty v knihe, asi najlepšie pasáže. Aj mne pri čítaní bolo zle z tohto odhalenia, toľké roky žili obyvatelia metra v klame, tajná elita, tieňová vláda v tajnom bunkri ktorá manipuluje všetkými politickými kruhmi v metre, vytvára umelé vojny ktorých výsledok je známy už na začiatku, drží ľudí v ohrade ako ovce. Toto všetko je obyvateľom odhalené. VONKU JE ŽIVOT! Tak ako to býva aj v skutočnosti tak aj v knižke sa samozrejme ľud vzbúril, uvedomil sa a zlámal elitám ruky. Ale že vôbec. Koniec mi veľmi pripomenul knihu 1984. Tak ako to je aj v skutočnosti, teraz vážne, prostý ľud je zvyknutý na to čo má. Strechu nad hlavou mám, jesť mám, načo budem rebelovať? Prečo by som chcel viac? Však to čo mám mi stačí a viac nepotrebujem. Taká istá reakcia ako u proletov v 1984, panem et circenses. Takúto zápletku som naozaj v tejto sérii nečakal. Arťom, tak isto ako Winston Smith, chápe že ako uvedomelý jedinec nič nezmôže proti mase hlupákov ktorý sa uspokoja aj s tým že ich diéta pozostáva z húb a trocha chleba, hlavne že majú niečo na žranie a prežili ďalší deň. Arťoma už nebaví život potkana a švába a v štýle odchádza z Moskvy na aute preskúmavať skutočný svet. Niekto by povedal že Metro 2035 ani nebolo tak o samotnom scifi scenáriu post-apokalyptickej Moskvy ako skôr kritika zaslepenosti ktorá je všade vo svete a to zatiaľ ani nemáme nukleárnu zimu.

Ito už asi nikdy neprekoná svoje majstrovské diela v podobe Tomie a Uzumaki a aj sám komentuje že už mu dochádzajú nápady a nevie vymyslieť nič revolučné. 4 poviedky nezávislé od seba, 2 zaujali a ďalšie 2 som skonzumoval ako chlebíček ktorý si na oslave dáte z chuti a zároveň aj z povinnosti, človek si dal s tým námahu, je to položené na stole, dám si nech sa to minie a nech má hostiteľ radosť. Weeping Woman Way sa začal zaujímavo a sľubne, zaujala ma postava staršieho muža ktorá sa páru prihovorila a vysvetlila čo sa deje pri pohrebe a potom sa z toho už vykľula klasická Itovica ktorá nepriniesla nič nové. Jeden z partnerov je prekliaty, zomrie/zmizne a ten druhý sa stým nejako zmieri a hľadá ho, pri Itovi opakujúci sa motív. Madonna ma zaujala, kult okolo panny Márie vytvorený riaditeľom školy aby mohol preťahovať žiačky a učiteľky. Viem že to nebolo itovím cieľom ale túto poviedku považujem ako satiru mienenú na Mexičanov ktorý si z Márie spravili priam viac uznávané božstvo než samotného Hospodina, táto myšlienka ma pobavila. The spirit flow sa zas začína sľubne a pokračuje nudne, poviedka ma tak nezaujala že nemám čo viac k nej napísať. Slumber mal celú dobu super atmosféru a aj zvrat ktorý som nečakal. Vizuály sú super ako vždy, obálka zväzku je nádherná. Odporúčil by som túto mangu? Skôr nie ako áno. Nuž, jednohubka ktorú som zjedol, neľutujem toho, žiaden kulinársky zážitok, zabudnuteľná.

Po predchádzajúcom sklamaní v podobe Šváby som dal Nesbovi šancu, neľutujem. Tretia časť tejto série je konečne komplexná na rozdiel od minulých dvoch. Od úplného začiatku to bolo vynikajúce, autor bol schopný ma konečne zaujať hneď na začiatku a tým pádom udržal moju pozornosť do konca, takto to má byť! Nesbo konečne použil aj kreativitu a ponúka nám dve dejové linky. Toto bolo vynikajúce spestrenie deja, vojnové pasáže sú písané tak dobre že by sa Nesbo kľudne mohol začať venovať aj vojnovej literatúre a konečne prestať trápiť už vyšťaveného Holeho :) Kniha mala asi všetko čo by dobrý príbeh mal mať. Akcia, tajomno, dráma, trocha zúfalej romantiky. Zvraty ktoré som nečakal ma taktiež veľmi príjemne prekvapili. No ale čoho sme sa aj tak zas nezbavili je... Kľudne to nazvem asi aj už úchylkou alebo možno z jeho strany nejakým inside vtipom... A to je zas zabitie, vedľajšej ženskej postavy, ku ktorej si Harry vybudoval silnejší vzťah, teraz sa ale nejedná o milenku ale o kolegyňu. Toto je už tretíkrát za sebou opakujúci sa patern ktorý je extrémne predvídateľný. Spraviť to raz je ok ale trikrát za sebou to je už ohrané. Mám taký pocit že Nesbo fakt toho Harryho neznáša keďže mu pravidelne spôsobuje depky zo straty blízkych. Koniec bol napínavý ale to úplné vyvrcholenie bolo až moc... ehh...rýchle. Rozmýšľal som nad 4/5 ale nakoniec aj tak dávam 5/5. Kniha sa mi naozaj páčila aj s ideami ktoré Nesbo priniesol. Zatiaľ nesbov kill count na vedľajšie ženské postavy je 3. Keďže som dávno videl film Snehuliak tak viem že sa tento počet minimálne o 1 číslo navýši, ja len dúfam že to nebude tradícia v každej časti :)

Finálny zväzok o anjelovi smrti, chaosu a deštrukcie, Alite, nás vťahuje do záverečných momentov sociálnej, revolučnej vojny proti útlaku zo Salema. Autor dokázal vybudovať v tejto časti neskutočnú atmosféru a pocity. Barjackova vojna, priam križiacka výprava, proti Salemu, mala okolo seba takú hrdinskú propagandu že aj v čitateľovi by sa vzbudila veľká nenávisť proti Salemu a jeho božskému obyvateľstvu. Autor v poslednom zväzku odkryl všetky svoje karty a záhady okolo postáv, nuž, Salemčania nie sú až tak božskí, sú priam neľudskí. Desty Nova konečne dostáva väčší priestor a prezradí tajomstvo Salemčanov, o ktorom nevedia ani oni. Tento zvrat, o pôvode Salemčanov, nám dáva finálny obraz o autorovom svete. Svet stratený, skazený, neľudský... Ale je to pravda? Čo znamená byť človekom? Vidieť? Dýchať? Cítiť? Žiť? Alebo myslieť? Čo je neľudské? Mozog bez tela alebo telo bez mozgu? Autor ku koncu príbehu reálne vytvoril ťažkú dilemu. Alitin osud je NEUSPIEŤ a ZOMRIEŤ. Alita sa stala obyčajnou bábkou využitou salemom na dosiahnutie ich cieľov a keď je cieľ splnený, Alita už nemá dôvod existovať, je zbytočná a nebezpečná pre elity Salemu. Alita sa snaží bojovať s osudom len preto aby zas bola zradená. Aj napriek tomu je Alita výhradne proti zničeniu Salemu povstalcami. Zvrhnutie Salemu bolo prekazené ešte v momente keď ani nezačalo. Revolučná armáda roztrieskaná behom minúty, Salem bez jediného poškodenia. Autor dokázal všetky tieto momenty stvárniť neskutočným spôsobom. Salem zostáva naďalej visieť nad Vrakoviskom a jeho obyvatelia sú radi že žijú a barjackovo super delo nezostrelilo Salem na ich hlavy. Ale čo vlastne Alita dosiahla? Počas celej série sa Alita snaží chrániť svojich blízkych, ktorý buď aj tak zomrú, obrátia sa proti nej alebo na ňu zabudnú. Jej prvá láska ju v podstate zradila a následne zomrela. Jej adoptívny otec si ju už nepamätá a Alita akceptuje fakt že je to asi tak lepšie. Jej druhá láska na ňu čaká niekde ďaleko kým sa Alita vráti ale ich osudom je sa už nevidieť (?) Alita sa prediera hnijúcim svetom budúcnosti a všade kam vstúpi je len chaos. Alite nie je súdený pokoj. A keď si Alita myslí že všetko zlé sa už skončilo, jej nepriatelia sú mŕtvy a jej jediným cieľom je sa teraz vrátiť za mužom, ktorého miluje, Alita nečakane, len tak, rýchlo, v jedinom momente zomiera, zabitá svojim číslo 1 nemesis o ktorom si myslela že už je dávno preč. Tento canon ending veľmi pripomína koniec série Aeon Flux kde si hlavná hrdinka prejde všetkým možným len preto aby ku koncu umrela lebo to je jej osud. Samozrejme tento koniec nie je definitívnym koncom príbehu o Alite. Jej osud pokračuje v sérii Last Order, ktorý zatiaľ nemám v pláne čítať. Non canon ending, ktorý bol tiež do tohto zväzku pridaný ako bonus, má viac filozofickejší a abstraktnejší koniec ktorý sa mi úprimne páčil ale autor povedal: Nenenene! A rozhodol sa teda napísať Last Order a Alitin osud zmeniť. Séria ako celok ja famózna, famózne kresby. Hodnotenie série je 4/5. Konkrétny zväzok je 5/5.

Druhý zväzok sa venuje alitinmu zápalu k športu Motorball, ktorý nám viac približuje kultúru vrakoviska a Zalemu. Práve Motorball tvorí asi tak 90% príbehu tohto zväzku, čo môže prísť niekomu nudné. Mne, práve naopak, prišlo zameranie sa na jednu dejovú linku ako lepšia možnosť. Autor bol tentokrát viac komplexnejší čo sa týka charakteristiky, citov a motívov postáv, pokračuje alitin character development a autor začína postupne odkrývať niečo viac z jej minulosti. Ku koncu, sa konečne, priamo objaví aj záhadný Desty Nova, ktorý asi nebude zrovna láskyplný charakter a autor tým pádom predstavil (asi) skutočného, hlavného záporáka príbehu. Kresba je naďalej fascinujúca. Druhému zväzku asi nie je čo vytknúť. 5/5

Prvá časť ma sklamala nudnými pasážami, druhá časť ma uchvátila akciou, intrigami a komplexnosťou. Finálna časť je určite napísaná vynikajúco a je stále lepšia než prvá ale má určitý problém, ktorý má aj prvá časť a to je jej nemastnosť a neslanosť. Mojím najväčším sklamaním bola nekomplexnosť pred udalosťami krátko predtým než Caesar prekročil Rubikon a udalosti potom. Nedostávame informácie z prvej ruky od Cicera, čo robil, pred caesarovím pochodom na Rím, aké konverzácie mohol viesť s Pompeiom, akú hru mohli proti Caesarovi hrať v senáte atď. Tie momenty pred tým mi veľmi chýbajú. Autor sa rozhodol že Tiro, náš náhľad k Cicerovi a hlavný rozprávač bol mimo Ríma a tým pádom o ničom nevedel a tým pádom, ani mi, ako čitatelia nemáme možnosť zažiť tieto momenty. Ale autor nemal problém si vymyslieť scénu, kde sa Cicero a Tiro priamo nachádzali v senáte, počas atentátu na Caesara a autor spravil z Tira a Cicera priamymi svedkami vraždy, čo z historického hľadiska, vôbec nie je pravda a všetky pramene hovoria o tom že v ten deň Cicero v senáte nebol. Toto ma nahnevalo. Ku koncu deja je zaujímavý vzťah medzi Cicerom a Octavianom, následné intrigy zo strany Octaviana a nakoniec octavianove napľutie cicerovi do tváre. Komplexnosť a detail je to čo tejto časti chýba a druhá časť to mala a právom o do mňa dostala 5/5. Tretia časť, Diktátor je 3/5, trilógiu ako celok hodnotím 3,5/5.

Druhé pokračovanie Impéria je pre mňa veľkým potešením! Prvú časť som ohodnotil 3/5, kvôli jej pomalosti a nezáživnosti a do druhého pokračovania som šiel s tým že som neočakával niečo lepšie a pustil som sa doň len z povinnosti dokončiť načatú sériu. Boj o Rím je jeden z tých lepších historických románov ktoré som mal možnosť čítať. Od začiatku až po koniec ma kniha bavila a absolútnu väčšinu momentov som hltal. Hneď prvé strany sa začínajú ako detektívka, pochmúrna atmosféra a šokujúce objavenie vo forme rituálnej vraždy, tu ma autor dostal hneď na začiatku a tým pádom nado mnou vyhral a bol schopný moju pozornosť udržať až do konca knihy. Intrigy, falošnosť, svinská politika a stratégie, nulová empatia voči svojim oponentom, zákernosť, kalkul a znova len intrigy. To je reálny, brutálny BOJ O RÍM! Cicero, moralista, veľký bojovník za práva republiky, bojovník proti korupcii, sa aj napriek svojím hodnotám uchýlil k veciam proti ktorým tak silne bojoval a kritizoval druhých. Cicero si myslí že je nedotknuteľný, že je najmúdrejší muž v Ríme, otec národa... Ale aj tak nebol schopný preľstiť jedného muža ktorý ide do slova cez mŕtvoly len preto aby dosiahol nadvládu nad celým rímskym svetom. Kniha sa končí cicerovím uvedomením si že nie je boh, jeho ego je zdrtené a aj napriek všetkým svojím ideologickým názorom ide prosiť o pomoc svojho najväčšieho nepriateľa. 5/5!

Better call Saul v starovekom Ríme ale že nudnejší. Dlho som nečítal historickú fikciu a tak som sa rozhodol siahnuť po knihe Impérium ktorá sa odohráva v období ktoré je pre mňa asi najviac zaujímavé (od prvého Triumvirátu až po Octavianov triumf nad Cleopatrou a Antoniom). A teda hlavný dôvod bol veľmi pozitívny ohlas v recenziách. Prvá polovica bola pre mňa úprimne nudná, právnická dráma ale v staroveku, nič čo by bolo dejovo prelomové. Kniha sa neodohráva s pohľadu Cicera, ako to spomínal niekto z čitateľov ale z pohľadu jeho otroka, ktorý hovorí a opisuje veci ktoré zažil v Cicerovej prítomnosti. My nevidíme do Cicerovej hlavy a jeho myšlienok. Prvá polovica sa teda venuje prípadu korupcie a celkovému zneužitiu moci na Sicílii a popritom sa na pozadí odohráva zaujímavejšia dejová linka okolo Pompeia Magna. Niekde v strede knihy je vyvrcholenie prípadu na Sicílii a tam sa začína bod kedy som si povedal že ma to reálne baví. Finálny proces kde autor použil vynikajúce prejavy (práve vynikajúce monológy sú tým čo túto knihu držia nad vodou) a následne dejová linka kde sa Cicero priamo dostal to úzkeho kruhu Pompeia a Caesara a spolu plánujú dosiahnutie moci nad Rímom. Po super a záživnom strede nasleduje druhá polovica knihy ktorá je zas... Nudná... Ako náhle som si už myslel že prvá polovica bola len predohra k niečomu záživnejšiemu tak som zas dostal stránky o Cicerovom právnickom remesle. Dej začína byť znova zaujímavý keď sa príde na Crassovo spiknutie ohľadom volieb a kupovanie hlasov. Kniha sa končí Cicerovím víťazstvom. Rozmýšľal som nad ohodnotením diela, bil som sa medzi 3 až 4 hviezdičkami ale na koniec som aj tak pristúpil na 3/5. Kniha je nemastná, neslaná a má len pár silných momentov ktoré ma pri čítaní pohltili. Mojím veľkým nešťastím je to že kupujem celé série a tým pádom mi na poličke stoja ešte dve pokračovania ktoré som ochotný prečítať a dúfam že ma prekvapia viac ako prvá časť.

Kniha začína tam kde skončila predošlá časť. Levi a spol. vzkriesili Kami z jej väzenia v podobe hesterinho mŕtvolného objatia (brutálny vizuál). Kami je plná hnevu a pomsty voči Eme a Berenike. Kami sa snaží spôsobiť totálny chaos a apokalypsu, snaží sa Eme spôsobiť čo najväčšiu bolesť. Ema a Berenika sa spolu postavia proti nepriateľovi a ako to vždy býva, dobro zvíťazí nad zlom, (alebo skôr nie?). Kniha je znova plná ohromných vizuálov a ideii.

Piata časť sa vracia ku kolaborácii umelcov kde prvú polovicu kreslila Carla Speed a druhú Crook. V tomto prípade bol dej až na toľko pútavý že mi to vôbec ani nevadilo a štýl Speed-ovej som reálne ocenil, hlavne jej vyobrazenie Hester. Prvé dve kapitoly nám znova prinášajú hlbší lore k Hester a ďalším postavám a hlavne k besovi so žltými očami ktorý je značnou súčasťou tohto príbehu. Príbeh stále prináša nové nápady a zvraty. Znova môžem len odporúčať.

Ďalšia časť Pochmurneho kraja nám prináša náhľad aj na iné postavy než je Ema. Máme tu samostatnú kapitolu o chlapcovi bez kože v ktorej sa objaví aj záhadný tulák Levi. Dve kapitoly venované Berenike ktorá sa tiež pomaly začína ponárať do sveta mágie. A štvrtá kapitola o Eme ktorá sa snaží pomáhať ľuďom ale nez pozitívnej odozvy, za dobrotu na žobrotu. Rozprávanie je zas zaujímavé a čitateľ sa ľahko ponorí do deja. Negatívum? Prvá a posledná kapitola nebola ilustrovaná Tylerom Crookom. Čo sa týka ilustrácií tak sa v tejto časti jednalo o akúsi kolaboráciu umelcov čo na jednej strane je zaujímavé ale pre mňa to stratilo to čaro a atmosféru ktorú veľmi silno vytvárajú Crookove kresby a jeho štýl na ktorysom si pri tejto sérií dosť zvykol.

Po sklamaní ktorým bolo Ryby útok z hlbín od Junjiho Ita, som sa tentokrát rozhodol dať šancu západnej horrorovej komixovej tvorbe a žasnem. Kresby od Tylera Crooka sú famózne a detailné, to že sú farebné tomu pridáva len ďalšie pozitívne body. Hneď od prvých stránok sa začína nejaký ten worldbuilding a základný lore. Príbeh sa točí okolo Emy ktorá práve dovŕšila 18 a začnú sa jej diať znepokojivé veci a zistí že jej celý život bola lož. Príbeh ma zaujal hneď zo začiatku a rozhodne sa chystám čítať aj zvyšné časti. Som prekvapený že na tak pekné dielo tu doposiaľ neboli žiadne hodnotenia a tým pádom môžem povedať že Pochmurný kraj je skrytý diamant.