Michaela Hajdukova

Každá kniha, každý zväzok ma dušu. Všetky majú v sebe dušu toho, kto ich napísal, a tiež dušu tých, ktorí ich čítali, prežívali a snívali s nimi. Zakaždým, keď kniha prejde do iných rúk, vždy, keď niekto spočinie na jej stranách pohľadom, duch knihy silnie, rastie." Druhá kniha, ktorú som si od Michaeli prečítala, Záhrada umenia, ma úplne nadchla. A nie len svojím príbehom, ale aj tým, ako som sa pri jej čítaní cítila ja sama. Príbeh Amélie ma úplne dostal, ale nie len tým, čo prežila, ale hlavne tým, aký mala dar. Cítila duše kníh, čím a kým všetkým knihy prešli, ich príbehy. Kedykoľvek vzala do ruky knihu, cítila nie len jej vôňu, ale aj jej dušu a celý jej príbeh. Takýto dar musí byť neskutočný. Amélia si však musela prejsť neskutočným peklom, ktorý si vďaka jednej osobe vôbec nepamätala. Príbeh, ktorý začína nevinnou pracovnou cestou, prerábkou starej knižnice, sa nakoniec mení na pátranie po vrahovi a stratenej sestre hlavného hrdinu, autora hororových kníh, Richarda Rickmena. V pátraní mu pomáha Amélia, ktorej sa postupne vracajú spomienky a zisťuje spojitosť medzi ňou a samotným Rickmanom. Príbeh naberá celkom rýchly spád a rýchle rozuzlenie. Pre mňa to však opäť bol príh úplne iný, ako ostatné, nebol ani ako klasicke sladke romány, ani ako klasické detektívky, ktoré sú väčšinou všetky na jedno kopyto. Bolo to opäť niečo nové, a práve to sa mi na spisovateľke páči, každá jej kniha je iná, jedinečná, zaujímavá a veľmi pútavá. Práve pri tejto knihe, hoci som ju čítala ako e-knihu, čo je pre mňa obrovské mínus, som cítila presne to, čo Amélia, cítila som dušu príbehu, mala som pocit, že to všetko prežívam s nimi. Bolo to úžasné a ja sa vrhám do ďalších Michaeliných príbehov.