Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Cesta do stredu Zeme bola pre mňa veľmi zvláštna kombinácia. Na jednej strane som sa pri nej úprimne bavil. Profesor Lidenbrock je úplný blázon v tom najlepšom zmysle slova a jeho nadšenie z objavovania je miestami až komické. Dynamika medzi ním, Axelom a Hansom funguje výborne a práve postavy boli pre mňa najväčším plusom knihy.
Najviac ma bavili chvíle, keď sa výprava dostala do skutočných problémov hľadanie vody či Axelovo stratenie sa patrili medzi najnapínavejšie momenty celej knihy. Vtedy som naozaj cítil, že čítam dobrodružnú expedíciu.
Na druhej strane mi príbeh často pripadal veľmi náhodný. Niektoré objavy sa objavia len na chvíľu a už sa k nim kniha takmer nevráti, takže vo mne nezanechali taký dojem, aký by mohli. Zároveň je tu veľa dlhých vedeckých opisov geológie a minerálov, ktoré síce dodávajú autenticitu, ale občas dosť spomaľovali tempo.
Aj napriek tomu som si knihu užil. Ak máte radi klasické dobrodružné romány a neprekážajú vám dlhšie vedecké pasáže, určite stojí za prečítanie. Len sa pripravte na to, že cesta je často zaujímavejšia než samotný cieľ.
Noc v Lisabone nie je len ďalším románom z prostredia druhej svetovej vojny. Je to niečo oveľa intímnejšie a hlbšie. Remarque tu rozohral geniálnu partiu o tom, čo tvorí identitu človeka v čase, keď sa svet zbláznil.
Najviac ma do úžasne brutálny kontrast v „sile papiera“. Je až mrazivé sledovať, ako bezcenný zdrap papiera (Mníchovská dohoda) dokázal zničiť milióny životov, zatiaľ čo iný kúsok papiera s jednou pečiatkou a vízom mal v tej chvíli cenu čistého zlata.
Remarque nám ukazuje absurdnú realitu, kde človek bez dokladov v podstate neexistuje je len tieňom, ktorý sa plazí Európou. Vo svojej úplnej beznadejnosti je taktiež lovený ako zver.
Čo je však na knihe remeselne úžasné, je postava rozprávača. Je to v podstate „clean slate“, čisté plátno. Tým, že takmer nič nehovorí, nemá skoro žiadne názory a len počúva, sa ním stávate vy sami. Sedíte v bare, pijete víno a pred očami sa vám odvíja príbeh plný paradoxov, kde je návrat do nebezpečenstva jediným spôsobom, ako nájsť slobodu.
Tie prechody medzi prítomnosťou a rozprávaním sú také prirodzené, že vás kniha úplne pohltí. Nie je to čítanie, pri ktorom si oddýchnete, donúti vás to premýšľať o morálke, o sile lásky v ruinách a o tom, aké krehké sú istoty, na ktorých si budujeme životy.
Ak hľadáte knihu, ktorá vo vás zostane vibrovať ešte týždne po dočítaní, toto je ona. (Dokazuje to aj to, že som sa k jejto recenzii dostal až týždeň po prečítaní.)
