Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Rada čítam, snívam a popíjam kávu pri rozhovoroch odhaľujúcich duše. Recenzie píšem aj na instagram pod menom Knihomoľka z lesa
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Mladé dievča sa ocitá v dome svojho budúceho manžela. V dome žije strýko so zvláštnou poruchou spánku, matka smútiaca za svojimi starými časmi, otec, ktorý denne navštevuje nevestince, komorník a dcéra, ktorá je krásna, no chorá. Budúci manžel však neprichádza. Nevieme, kde presne je a čo robí. Vieme len, že je už na ceste. Nevesta čaká, a pritom sa učí česať tak, aby pritiahla mužskú pozornosť. Učí sa pracovať s hlasom i so svojím telom. Všetci domáci sa správajú zvláštne, majú svoje tajomstvá. Niektoré v príbehu objasnia, iné nie.
Rozprávanie je to absurdné, s prvkami gotiky, magického realizmu a erotiky. Bolo to veľmi nevšedné, tajomné, nadčasové, originálne. Neviem povedať či sa mi to páčilo, alebo nie.
S určitosťou mi chýbal koniec. Niečo, po čom by som si povedala, áno, skončilo to dobre, alebo, že mám nad čím premýšľať. Niektoré pasáže sa mi tiež zdali čudné a veľa vecí ostalo neobjasnených. Zaujímalo by ma, či chcel autor ostať nepochopený, alebo mal celý tento príbeh nejaký hlboko skrytý význam, ktorý ma obišiel.
Barrico však nešetril svojim poetickým jazykom a hrami so slovami, čím vytvoril skvelé pozadie pre príbeh. Je majster slova, a tento prívlastok mu právom patrí aj v tejto knihe. Chystám si prečítať všetky jeho preložené knihy. Mladá nevesta ma od toho rozhodne neodradila. Ostalo však veľa nevypovedaného, a veľa nepochopeného.
Čo môže urobiť človek, ktorý stratil všetko a chce, aby sa na jeho život po smrti nezabudlo?
Môže sa zdieľať. Rozprávať. O živote, láske, zrade, odvahe i zbabelosti.
Noc v Lisabone je dojemný rozhovor dvoch mužov v momente, keď nieje potrebné nič, len blízkosť druhého človeka, ktorý počúva, cíti. A rovnako túži zastaviť hrôzy vojny. Jeden nočný rozhovor zblíži týchto mužov viac, ako keby sa poznali celý život. Hoci svoje vlastné mená nepoznajú. Ani svoju tvár, pôvod. Vedia len, že existujú, a že túžia žiť. Život ťažký, no tak veľmi chcený. Dvaja obyčajní muži, nosiaci príbehy všetkých ostatných utečencov, snívajú o lodi, ktorá vezie na slobodu. A je tak vzácnym ľudským právom.
Krásne to bolo. Remarque ma dojal i potešil. Treba ho čítať.
Ach, tá láska. Neuchopiteľná. Osudová. Toľko idealizovaná. Veď kto by po takej netúžil? Kodanská pieseň piesní však nieje len o láske, je aj o žití, násilí, o utrpení v rodinách a v neposlednom rade o talente a ambíciach.
Priznám sa, žiadna z postáv mi neprirástla veľmi k srdcu, ale o to viac mi k srdcu prirástla kniha ako celok. Bolo to celé občas bizardné, avšak očarujúce a dojemné. Ako stvorené na posledné zimné večery.
Medzi čitateľmi nazývaná aj biblia prvého roka života je úžasným sprievodcom na ceste k poznaniu bábätka. Pre veľa rodičov sú rady spomenuté v tejto knihe určite prirodzené a vyplakať dieťa, či skúšať na ňom spánkový tréning je pre nich nepredstaviteľlné. Avšak ťažšie už je svoje rozhodnutie niekedy argumentovať (ak máte tu potrebu ako ja). Často som sa aj ja sama ocitala pred druhými vo víre otázok prečo a odôvodniť som to samozrejme nie vždy vedela. A aj v tomto mi kniha pomohla.
Búra niektoré zaužívané mýty ako ,,neber ho na ruky, lebo si zvykne,” či ,,spoločné spanie spôsobuje častejšie budenie bábätka” a pod.
Podľa môjho názoru, keďže bolo bábätko deväť mesiacov v brušku neustále so mnou, potrebuje minimálne tých deväť mesiacov na to, aby si v mojej neprestajnej blízkosti odvyklo byť.
Teším sa, že máme na Slovensku psychológov, ktorým sa podarilo tak výstižne a zaujímavo zhrnúť najdôležitejšie vedecké poznatky o prvom roku bábätka. Kniha je pútavo písaná, dôležité body sú zvýraznené. Jednotlivé kapitoly nie sú dlhé a tak ich ľahko prečítate aj popri kojení. Momentálne je na trhu už novšia verzia obohatená o ďalšie informácie s veľmi peknou obálkou.
Myslím, že po prečítaní a aplikovaní informácii z knihy rodičmi, tu budeme mať veľa šťastných a spokojných detí.
Mám rada osobité charaktery, výnimočné príbehy a netradičné názvy kníh. Toto všetko kniha splnila, dokonca nad očakávania. Príbeh by sa dal prirovnať ku krimi, ale krimi to úplne nieje, pretože ma vlastne počas celého čítania vôbec nezaujímalo, kto bol vinníkom a čo sa vlastne stalo. Namiesto hľadania odpovedí som sa skôr musela nechať unášať ľahkým, nie veľmi akčným dejom s občasnu dávkou poetiky a irónie premýšľajúc nad triviálnymi otázkami o živote, ekológii či o hodnotách, ktoré vyznávame. Tokarzcuk píše priamo, originálne bez prehnaných citových výlevov, čo vás núti knihu dočítať do konca aj keď neudržiava v napätí.
Hlavná postava Janina, vegetariánka, ezoterička, milovníčka prírody a zvierat sa zapletie do čudesných vrážd v jej okolí. Má na všetko svoj vyhradený názor a nebojí sa ho komunikovať s miestnou políciou. Je veľmi svojská, nie každému asi sympatická, no veľmi vnímavá a vtipná. Je charakter, na ktorý sa nezabúda a tak je to aj s touto knihou. Hoci nemám chuť si ju prečítať znovu jej atmosferickosť a inakosť mi ostane v pamäti. A opisy prírody. Tie boli dychberúce!
Aj malí a bezvýznamní ľudia dokážu veľké veci. Ani predsudky druhých ich neodradia od odvážnych činov. Už dlho si ma postava tak nezískala ako Kalmann. Tak veľmi čistý, úprimný a prostoreký.. a preto nepochopený druhými. Chcela by som ho objať a chrániť ho. Hoci má okolo seba pár dobrých ľudí. Starého otca, ktorý už na tom nieje zdravotne dobre, ale naučil ho umeniu lovenia žralokov. Matku, ktorá ho síce vždy chcela dať do ústavu, ale má ho rada a navštevuje ho, či skvelého online kamaráta.
Keď Kalmann nájde v snehu stopy ľudskej krvi, jeho zabehnutý život sa obráti naruby a stáva sa súčasťou jedného prípadu, o ktorom vie trochu viac ako si myslia ostatní. Príbeh je tak trochu detektívny, poprepletaný Kalmannovými spomienkami na školu, detstvo či priateľov. Zároveň je plný opisov čarovnej i divokej islandskej prírody čo mi veľmi lahodilo, pretože Island je môj zatiaľ nesplnený sen. Vlastne aj do knihy som sa pustila najmä kvôli krásnej obálke a Islandu. To je u mňa vždy výhra.
Kniha je tak milo šokantná a vtipná zároveň, číta sa sama a hoci som sa cez prvé strany predierala pomaly, na konci som nechcela aby skončila. Autor použil jednoduchý jazyk, no v jednoduchých slovách často nájdeme hlboké myšlienky. Nútia nás hľadať v príbehu čosi viac, ísť pod povrch.
Ach, ako rada píšem o knihách, ktoré si ma získali! Viac Kalmannov v knihách poprosím.
Keď som sa do tejto knihy pred pár dňami začítala, vôbec som netušila o čom bude a či ma bude baviť, avšak veľmi milo ma prekvapila. Hoci je určená pre mladších čitateľov má čo povedať aj dospelým.
Ústrednou témou je boj proti masovému zabíjaniu zvierat na bitúnkoch. Čiže sa týka témy, ktorá je aktuálne veľmi v kurze. Autor sa na nás obracia s túžbou poučiť a poukázať na tieto hrôzy, ktoré zvieratá musia zažívať.
Hlavné postavy sú sympatické, vtipné a v neposlednom rade nevinné. Ich detskosť sa však rýchlo zmení na spoznávanie krutosti ľudského sveta.
Príbeh začína idylicky. Jefferson si žije svoj spokojný život v ríši zvierat až kým ho neobvinia z vraždy. So svojim dobrým priateľom, veľmi zábavným prasiatkom, sa snaží vypátrať vraha a popri tom sa dostáva do mnohých vtipných a menej vtipných udalostí plných akcie.
Štýl písania mi sadol, autor ma zábaval aj prinútil zamyslieť sa nad sebou, nad svetom. Knihu som chcela čo najskôr dočítať a zistiť čo sa vlastne stalo a kto bol vrahom. Veľké plus boli aj ilustrácie. Niektoré ma skutočne dojali. Sú tam veľmi pekné obrazy a myšlienky avšak aj dosť kruté, takže ak máte citlivejšie dieťa tak to s ním určite prediskutujte.
Chcela by som, aby sa kniha dostala medzi veľa detí, aby sa mohli inšpirovať v odvahe a guráži, ktorú zvieratá v príbehu majú. Deťom sa bude najviac páčiť dobrodružnosť a akčné scény, ale tiež milá romantická zápletka :)
Strom žije tam, kam padlo jeho semeno, a keď chce byť šťastný, musí si to zariadiť tam.'' No vlk sa neustále presúva za zverou a nedokáže sa usadiť či nájsť pokoj. Objavuje ďalšie a ďalšie lesy, ktoré by mu mohli poskytnúť hojnosť a šťastie. Ale dá sa to vôbec nájsť? Ako dlho to trvá? Je šťastie spojené s miestom, kde človek žije?
Paolo Cognetti patrí k trojke mojich aktuálne veľmi obľúbených talianskych autorov.
Jeho najnovší román ma opäť raz zasiahol. Rozpráva o čistých dušiach a ich potrebe po láske, o túžbe urobiť krok vpred, o hľadaní šťastia a tiež o bolesti, ktorú človek prežíva, keď sa cesty rozdelia. Príbeh je pomalý, treba si ho malými dúškami vychutnať a dovoliť mu preniknúť do celej mysle. Ak milujete hory tak ako ja, z jeho slov ucítite majestátnosť, pokoru a pokoj, ktorý dávajú.
Fausto je kuchár v reštaurácii, kde varí pre drevorubačov, lesníkov a v lete aj pre turistov. Vo svojom voľnom čase veľa píše, no nechce sa páčiť druhým. Píše najmä pre seba. Vďaka Santorosovi, žijúcemu v horách, zisťuje ako veľmi mu kopce a miesta kde žije prirástli k srdcu. Znovu objavuje radosť z maličkostí, z rannej rosy, vône živice i prvých mrazov. Vysoko v horách tiež nachádza odpustenie a novú lásku- Sylviu, ktorá odišla z mestského ruchu nájsť seba i šťastie. Fausto jej vonia lesom a júlom. Vedú medzi sebou neskutočne krásne a dôvtipné dialógy. Mohlo by ich byť kľudne viac!
Z Cognettiho slov ide jednoduchosť bytia, žitia, láska k horám a k druhým. Je to jemný príbeh, ktorý vás prenesie do prírody a poteší. Kniha je útla, prečítate na posedenie, na deke v tráve.
