2026

Ako samostatnú knihu hodnotím 4*, ale ak mám hodnotiť túto knihu ako 13 diel série tak dostáva 1*. Prečo? Na príbehu ma najviac zaujalo zrkadlenie osudov Kate a Rachael. Obe v očiach svojej komunity „zlyhali“, obe porušili jej prísne pravidlá a napokon odišli. Každá sa však vydala úplne inou cestou. Práve toto prepojenie dodáva prípadu osobnejší rozmer a zároveň núti Kate konfrontovať sa s vlastnou minulosťou. Príbeh je pretkaný flashbackmi do obdobia, ktoré Rachael prežívala so svojou najlepšou kamarátkou Lorettou. Postupné odhaľovanie minulosti, spleť klamstiev a tajomstiev udržiavali moju pozornosť a dej graduje do finále, ktoré dokáže zmeniť pohľad na udalosti zo začiatku knihy. Ak by som Strmý pád hodnotila ako samostatnú detektívku, bola by som spokojná. Problém nastáva vo chvíli, keď ju hodnotím ako trinástu časť série. Po trinástich knihách už totiž autorkin rukopis poznám až príliš dobre. To, čo ma kedysi dokázalo prekvapiť, dnes skôr očakávam. Linda Castillo píše pútavo, vie vystavať atmosféru, pracovať s napätím aj vytvoriť zaujímavý kriminálny prípad. Čoraz silnejšie však cítim, že jej séria nežije spolu so svojimi postavami skôr okolo nich vytvára stále nové prípady. A práve to mi začína prekážať najviac. Osobný vývoj hlavných postáv je veľmi pomalý, miestami mám dokonca pocit, že prešľapujú na mieste. Vedľajšie postavy, ktoré poznám už celé roky, zostávajú prevažne kulisou a objavia sa najmä vtedy, keď ich Kate potrebuje pri vyšetrovaní. Po trinástich dieloch by som od série očakávala, že Painters Mill nebude iba miestom ďalšej vraždy, ale svetom, ktorého obyvatelia sa spolu s príbehmi menia. A potom je tu recyklovanie motívov. Ďalšie tajomstvo, ďalší človek blízky Kate, ďalšie odhalenie, že niekto nie je tým, za koho ho považovala... V takom malom meste začína byť koncentrácia zločinu, klamstiev a pochybných charakterov taká vysoká, že Painters Mill by už pomaly potrebovalo vlastnú pobočku FBI. Tentoraz ma navyše vyrušili aj drobné nelogickosti. Napríklad telefonický kontakt Rachael s Lorettou vo mne vyvolal otáznik, keďže práve pravidlá používania telefónov v amišskej komunite autorka v predchádzajúcich dieloch pomerne dôsledne vysvetľovala. Sú to detaily, ale keď človek číta sériu postupne, začne ich jednoducho vidieť. A tak som sa dostala do zvláštnej čitateľskej situácie: Linda Castillo ma stále baví, ale jej séria ma začína unavovať. Jednotlivé prípady fungujú, knihy sa čítajú ľahko a napätie autorka vytvárať vie. Len už od nej po trinástich dieloch nechcem ďalšiu variáciu toho, čo som čítala predtým. Chcem, aby sa pohli postavy. Aby dostali priestor aj ľudia okolo Kate. Aby ma Painters Mill dokázalo prekvapiť niečím iným než ďalším zločinom a ďalším tajomstvom. No nič. Čo mám v poličke, to dočítam. Castillo je dobrá spisovateľka. O tom ma trinásť prečítaných kníh presvedčilo. Teraz by ma ešte mala presvedčiť, že vie napísať aj sériu, ktorá sa spolu so svojimi postavami skutočne vyvíja.

Príbeh jedenásteho dielu opäť spája policajné vyšetrovanie s rodinnou drámou a bolestivými tajomstvami minulosti. Téma únosu dieťaťa vo mne vždy vyvoláva silné emócie. Autorka sa tentoraz snažila udržiavať napätie aj tým, že jednotlivé kapitoly označila časom, ktorý uplynul od zmiznutia dievčatka. Na mňa však tento spôsob nefungoval tak, ako zrejme zamýšľala. Namiesto rastúceho napätia som si čoraz viac všímala drobné nelogickosti a kontinuitné chyby, ktoré ma z deja vytrhávali. Miestami som mala dokonca pocit, akoby Linda Castillo pri písaní až príliš dôverovala svojej osvedčenej schéme. Napriek tomu ma zaujal samotný motív príbehu. Nie je to len detektívka o hľadaní vraha či nezvestného dieťaťa. Je to aj príbeh o tom, ako odsudzovanie, hanba a rozhodnutia prijaté v mene ochrany rodiny môžu zničiť životy nevinných ľudí. Práve táto rovina bola podľa mňa najsilnejšia. Žiaľ, tentoraz mi to nestačilo. Po jedenástich knihách by som očakávala výraznejší posun hlavných postáv, no Kate, Tomasetti aj ich okolie akoby zostali stáť na mieste. Pocit hanby je prvým dielom série, pri ktorom som mala dojem, že sa autorka s príbehom príliš ponáhľala. Nechýbajú zaujímavé myšlienky ani silná téma, no ich potenciál podľa mňa zostal len čiastočne využitý. Aj slabší diel ma však neodradí. Painters Mill ešte nepovedalo posledné slovo a ja som zvedavá, čím ma Kate Burkholderová prekvapí nabudúce.

Neplánovala som stráviť celú noc pri knihe, ale táto ma jednoducho vtiahla do svojich stránok a nepustila až do konca. :-) Tentoraz sa Kate ocitne v rukách svojej dávnej detskej lásky Josepha, ktorý utiekol z väzenia po odsúdení za vraždu manželky. Joseph však tvrdí, že je nevinný. Túži vidieť svoje deti a verí, že práve Kate mu môže pomôcť dokázať pravdu. A Kate? Tá, samozrejme, začne pochybovať, pátrať a strkať nos tam, kam by možno nemala. Keď navyše rozhovor s jedným z detí spochybní dovtedajšiu verziu udalostí, v prípade začne byť čoraz viac nezrovnalostí. A poznáme Kate keď jej niečo nesedí, pokoj jej nedá ani vlastný pud sebazáchovy. Príbeh má svižné tempo, napätie funguje a tentoraz sa mi knihu naozaj nechcelo odložiť. Napriek tomu už po niekoľkých dieloch veľmi dobre poznám autorkinu „šablónu“, ktorej sa Linda Castillo drží až prekvapivo verne. S každou ďalšou knihou je preto o čosi jednoduchšie odhadnúť, kam sa príbeh bude uberať a čo približne môžem očakávať v závere. Paradoxne mi to však zatiaľ nebráni v tom, aby som si jednotlivé prípady užívala. Čo mi začína chýbať viac, je priestor pre ostatné stále postavy. Kate a Tomasetti sú jednoznačne v centre pozornosti, zatiaľ čo kolegovia a ľudia, ktorí ich obklopujú už niekoľko kníh, zostávajú prevažne kulisou. Po toľkých spoločných prípadoch by som ich už rada poznala aj ako ľudí, nielen ako mená, ktoré sa objavia vtedy, keď ich Kate potrebuje. Zároveň už chápem, prečo má táto séria medzi čitateľmi také dobré hodnotenia. Jednotlivé prípady fungujú samostatne, knihy majú rýchle tempo a čitateľ sa v nich nestratí ani vtedy, keď ich nečíta od začiatku. A keďže osobná línia Kate a Tomasettiho napreduje skôr drobnými krôčikmi než míľovými skokmi, ani náhodný výlet do Painters Mill vás nepripraví o polovicu príbehu. Ja však pokračujem pekne po poradí. Už len preto, aby som zistila, koľko ďalších nebezpečenstiev Kate dokáže prežiť a koľko nocí mi ešte Linda Castillo plánuje ukradnúť.

Priznám sa, že po siedmich dieloch už sériu nevnímam len cez jednotlivé prípady, ale aj cez opakujúce sa autorské postupy. Kate opäť trávi viac času v teréne než vo svojej kancelárii, opäť riskuje vlastný život a zbiera ďalšie zranenia od otrasov mozgu cez zlomeniny až po strelné rany. Začínam mať pocit, že keby všetky svoje úrazy nosila viditeľne, vyzerala by skôr ako Frankensteinovo monštrum než policajná náčelníčka. Popri samotnom vyšetrovaní čoraz viac vnímam aj vývoj vzťahu medzi Kate a Tomasettim. Obaja robia chyby a aj Tomasetti ma v tomto diele prinútil prehodnotiť môj dovtedajší pohľad na jeho charakter. Napriek tomu mám pri pohľade na celú sériu stále pocit, že práve on častejšie dokáže ustúpiť, hľadať cestu k zmiereniu a bojovať za ich vzťah. Kate naopak reaguje únikom, mlčaním a odtláčaním človeka, ktorý jej chce byť oporou. Jej správanie na mňa miestami pôsobilo zbytočne detinsky a priznávam, že som s ňou mala chuť poriadne zatriasť. Autorka sa zároveň drží osvedčenej schémy Kate sa dostane do smrteľného nebezpečenstva, privolá pomoc a posily sa akoby zázrakom objavia v priebehu niekoľkých minút. Po siedmom diele už nad tým len pobavene pokrútim hlavou. Zaujímavé je aj to, ako Linda Castillo vykresľuje amišsku komunitu. Hoci ide o ľudí, ktorí hlásajú mierumilovnosť a odmietanie násilia, v Painters Mill sa už odohralo toľko brutálnych zločinov, že občas nadobúdam pocit, akoby autorka neustále hľadala nové spôsoby, ako narušiť predstavu pokojného života Amišov. Samotný prípad ma veľmi bavil. Námet, v ktorom prírodná katastrofa po desaťročiach odkryje dávno ukrytý zločin, je veľmi pútavý. Ešte viac ma však fascinovalo, aké množstvo informácií dokážu odborníci získať z kostrových pozostatkov a ako aj po troch desaťročiach dokážu postupne poskladať obraz toho, čo sa v skutočnosti stalo. Vyšetrovanie je priamočiare, bez zbytočných odbočiek či umelo vytvorených zvratov. A hoci som záverečné rozuzlenie odhadla pomerne skoro, vôbec mi to neprekážalo. V tomto prípade bola cesta k pravde zaujímavejšia než samotné prekvapenie. Napriek všetkým výhradám ma séria stále baví. Alebo možno práve vďaka nim. Pretože keď ma kniha prinúti polemizovať s autorkou, hnevať sa na hlavnú hrdinku a zároveň sa tešiť na ďalší diel, znamená to jediné ešte stále mi na jej príbehu záleží. A tak... idem ďalej. Som zvedavá, čím ma Kate Burkholderová prekvapí nabudúce.

Tento prípad ma zasiahol už od prvých strán. Tragická udalosť, pri ktorej prídu o život malé deti, vo mne vyvolala zimomriavky, smútok aj hnev. Bola to naozaj nehoda, alebo niekto pripravil všetko do posledného detailu? Kate čaká mimoriadne náročné vyšetrovanie. Ako už býva u Amišov zvykom, pravda sa skrýva za mlčaním, nedôverou a ochranou vlastnej komunity. O to ťažšie je dopátrať sa toho, čo sa v skutočnosti stalo. Aj v osobnom živote Kate rieši neľahké obdobie. A hoci už by mohla vedieť, že odvaha a nerozvážnosť nie sú to isté, opäť sa púšťa do nebezpečných situácií sama. Priznávam, že pri niektorých scénach som mala chuť zakričať: Kate, prestaň sa hrať na nesmrteľnú! Do posledního dechu patrí medzi emotívnejšie diely série. Nie preto, že šokuje množstvom zvratov, ale preto, že tentoraz ide predovšetkým o spravodlivosť pre tých najbezbrannejších.

V druhom pokračovaní série s prokurátorom Roccom Eberhardtom a súdnym lekárom Justusom Jarmerom si autorská dvojica vybrala naozaj ťažkú a znepokojivú tému, ktorá vychádza zo skutočných udalostí. Hoci príbeh nemá také vražedné tempo a napätie, aké dokáže vytvoriť napríklad Steve Cavanagh, kniha sa mi páčila. Otvára totiž dvere do jednej z temných komnát modernej histórie, kde sa neetické experimenty na poli psychológie a sociológie podpísali na životoch tých najzraniteľnejších detí. Detí, ktoré berlínske úrady v minulosti vedome zverovali do starostlivosti pedofilných pestúnov. Príbeh sa začína vo chvíli, keď sa dve obete takéhoto experimentu Timo Krampe a jeho priateľ Jörg rozhodnú prehovoriť a poskytnúť rozhovor investigatívnej novinárke. Skôr než však stihnú svoj príbeh zverejniť, udalosti naberú dramatický spád. Jörg zmizne a o niekoľko dní jeho telo vylovia z rieky. Netrvá dlho a niekto sa pokúsi aj o Timov život. Kto stojí za týmito udalosťami? A čo všetko je potrebné utajiť, aby pravda nikdy nevyšla najavo? Všetko sa odohráva na pozadí vrcholiacej predvolebnej kampane, v ktorej jeden z favoritov na víťazstvo zrejme vie viac, než je ochotný priznať. Začítať sa do príbehu pre mňa nebol problém. Právnické romány mám rada a ani tentoraz nesklamali. Dej plynie svižne, kapitoly sú krátke a vecné, autori nezaťažujú čitateľa zdĺhavými opismi ani zbytočnou vatou. To však má aj svoju odvrátenú stránku. Priestor na hlbšie vykreslenie postáv zostáva obmedzený, a tak som si k nim nedokázala vytvoriť silnejší vzťah. Podobne mi chýbalo aj výraznejšie napätie, ktoré by ma nútilo obracať stránky s rastúcou nedočkavosťou. Čo vo mne naopak vyvolávalo silné emócie, boli samotné fakty, na ktorých je príbeh postavený. Čítanie o tom, ako úrady napriek opakovaným svedectvám poškodených zostávali hluché a slepé, vo mne vyvolávalo hnev aj bezmocnosť. A ešte viac ma zasiahlo vedomie, že po mnohých rokoch sa spravodlivosť pre mnohé obete stala nedosiahnuteľnou len preto, že právny systém pozná pojem premlčacia doba. Napriek výhradám som v knihe našla presne to, čo som hľadala. Priniesla mi nové informácie o udalostiach, ktoré sa v 60. a 70. rokoch v Berlíne skutočne odohrávali. Všetky tie osudy, zlyhania systému a následné odhalenia boli jednoducho desivé. Takýto osud by som nepriala ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Každá ďalšia odhalená skutočnosť vo mne zanechávala pocit bezmocnosti, hnevu a smútku nad tým, ako hlboko dokáže zlyhať systém, ktorý má chrániť tých najzraniteľnejších. „Nie vrah, nie vyšetrovanie a dokonca ani politické pozadie vo mne nezanechali najsilnejší dojem. Bola to predstava detí, ktoré mali byť chránené, no namiesto toho sa stali súčasťou experimentu. A vedomie, že nejde o autorskú fantáziu, ale o skutočné ľudské osudy. Práve to je na tejto knihe najdesivejšie.“

Ideálne čítanie pre milovníkov rodinných tajomstiev, magických knižníc a všetkých, ktorí veria, že medzi stránkami sa môže skrývať niečo viac než len atrament. Najväčšou prednosťou knihy je podľa mňa jej podmanivá atmosféra. Emma Törzs vytvorila originálny magický systém, ktorý pôsobí premyslene, jedinečne a zároveň znepokojivo. Magické knihy tu nevznikajú obyčajným písaním. Sú tvorené krvou Pisárov a niektoré z nich zostávajú hladné aj dlho po tom, čo je napísaná posledná veta. Autorka nádherne vykresľuje životy svojich postáv, ich túžby, obavy aj vzťahy. Spočiatku je mágia plná úžasu a fascinácie, no s pribúdajúcimi rokmi zisťujú, že každé kúzlo má svoju cenu. To, čo kedysi vyzeralo ako dar, sa môže zmeniť na kliatbu. A práve tento kontrast medzi krásou a nebezpečenstvom robí príbeh takým pútavým. Knižnica krvi a atramentu je mnohovrstevný román, v ktorom sa prelína mágia, riešenie záhad, odhaľovanie rodinných tajomstiev aj hľadanie vlastnej identity. Je to príbeh o dedičstve, ktoré si nevyberáme, o moci ukrytej v slovách a o tom, že niektoré tajomstvá dokážu prežiť celé generácie. A keď som zatvorila poslednú stránku, zostala vo mne zvláštna myšlienka. Čo ak knihy naozaj majú vlastnú moc? Nie tú magickú, ktorá je napísaná krvou Pisárov, ale tú skutočnú meniť ľudí, ktorí ich čítajú. Pretože niektoré príbehy sa po dočítaní nekončia. Len sa potichu usadia medzi našimi vlastnými spomienkami.

Na ďalšiu knihu od Kateřiny Surmanovej som sa veľmi tešila. A o to viac ma prekvapilo, ako ťažko sa mi čítala. Nie preto, že by bola zle napísaná práve naopak. Bola napísaná veľmi dobre. Možno až príliš dobre na to, aké témy otvára. Príbeh sa sústreďuje na temné udalosti späté s históriou, starými krivdami a ranami, ktoré sa síce odohrali dávno, no nikdy sa celkom nezahojili. Dej je úzko prepojený s obcou Prameny, kedysi Sangerbergom miestom v pohraničí, cez ktoré kráčali dejiny a zanechali v ňom hlboké jazvy. Je to rodinná sága o osudoch jednej vplyvnej rodiny, rozkročenej medzi Nemeckom, Rakúskom a Československom, od obdobia pred druhou svetovou vojnou až po súčasnosť. A práve toto obdobie je niečo, čomu sa v knihách aj filmoch zväčša vyhýbam. Možno aj preto, že sa ma dotýka osobnejšie, než by som chcela. Moja stará mama často so smútkom v očiach spomínala, ako po vojne odsunuli jej rodinu aj mladšieho brata do Nemecka a ona tu zostala sama len preto, alebo vďaka tomu, že už bola vydatá za Čechoslováka. Znovu sa stretli až po desaťročiach, v deväťdesiatych rokoch. Možno aj preto sa mi pri čítaní niektoré stránky dostávali pod kožu až nepríjemne hlboko. V centre príbehu stoja dve kľúčové postavy tej istej rodiny. Starý otec Adam, ktorý v úvode zomiera za nejasných okolností v Slavkovskom lese. Krátko pred smrťou sa vracia do rodných Sudet, do Pramenov, aby našiel odpovede a ochránil tajomstvo, ktoré si nesie naprieč nacizmom, povojnovým odsunom aj komunizmom. Po sebe zanechá len stopy záhadný zoznam mien, obraz bieleho jeleňa a množstvo nevypovedaného. Jeho vnuk Tadeáš odmieta prijať oficiálne vysvetlenie dedovej smrti a vydáva sa po jeho stopách. Postupne rozpletá minulosť svojej rodiny a zároveň zisťuje, že nebezpečenstvo nepatrí len minulosti. Má tvár aj v prítomnosti a siaha bližšie, než čakal. Kateřina Surmanová opäť čerpá zo skutočných udalostí a príbeh obohacuje metaforami, folklórom a mystickými prvkami, ktoré dokonale budujú tajuplnú, miestami až strašidelnú atmosféru. Postava Adama mi veľmi prirástla k srdcu svojou tvrdohlavosťou, vnútornou silou, ale najmä ľudskosťou. Ako sám o sebe opakovane hovorí: „Som človek.“ A počas celého príbehu to dokazoval. Veľmi sympatický mi bol aj Tadeáš. Lenže dobrých ľudí je tu bolestivo málo. Tých druhých chladných architektov krutosti, fanatikov hnaných ideológiou, mocou a bezohľadnosťou je v príbehu viac, než som dokázala uniesť. Ich činy zanechali v krajine aj v ľuďoch stopu, ktorá nezmizla ani po desaťročiach. Rodové kliatby, nevypovedaná vina, ticho a temnota, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. A práve tu som sa s knihou vnútorne bila. Autorkin metaforický štýl mi tentoraz miestami nesadol tak prirodzene ako v jej predchádzajúcich knihách. Pri niektorých scénach ma z príbehu skôr vyťahoval, než by ma doň ponáral. Ako keby mi do pohára prosecca namiesto jahody niekto vložil kyslú uhorku. Obe veci mám rada… ale spolu mi jednoducho neladili. A predsa… napriek tomu všetkému vo mne Prameny zostali. Nie ako kniha, ktorú som si užila. Ale ako kniha, ktorá vo mne po dočítaní zanechala zvláštny nepokoj. Horkosť. Pachuť nevypovedaného. Ticho, ktoré neprichádza s pokojom, ale s otázkami. Niektoré príbehy dočítam a zavriem. A niektoré zavriem… ale ony vo mne zostanú ešte dlho otvorené.

Jennifer Hillier opäť ukazuje, v čom je silná. Nejde len o otázku, kto klame a kto zabíja. Ide o to, ako dlho dokáže človek žiť s vlastnou minulosťou, kým ho definitívne dobehne. A čím hlbšie som sa do príbehu ponárala, tým viac som mala pocit, že v tejto knihe nikto nie je skutočne nevinný. V tejto knihe vystupuje pomerne veľa postáv, no Jennifer Hillier odviedla výnimočnú prácu pri ich vykreslení. Či už ide o hlavné alebo vedľajšie postavy, nikto nepôsobil plocho alebo zbytočne. Pri dvoch dejových líniách a väčšom množstve postáv je to podľa mňa malý thrillerový zázrak. Dokonca aj Jimmy, ktorý zomiera hneď na začiatku, vďaka flashbackom doslova ožíva pred očami čitateľa a priznám sa, že jeho vzťah s Paris ma naozaj bavil. Jennifer Hillier opäť servíruje príbeh plný tajomstiev, manipulácie a temných minulostí, kde pravda vychádza na povrch len vtedy… keď sa nikto nedíva. Nechýbajú podozriví, protichodné výpovede, výmena identít, vydieranie, húževnatý investigatívny reportér ani obeť vraždy s majetkom presahujúcim 80 miliónov dolárov. Na Jennifer Hillier oceňujem najmä to, že sa jej príbehy neopakujú. Každý je iný, originálny a dokáže ma vtiahnuť do sveta postáv tak, že spolu s nimi prežívam traumy, strach aj boj o prežitie. Hoci by som knihu Když se nikdo nedívá vo svojom osobnom rebríčku nezaradila tak vysoko ako Řezník či Sklenice srdíček, svoj účel splnila dokonale pobavila ma, držala v napätí a na pár hodín ma úplne odtrhla od reality.

Ďalší skvelý thriller, nie len o sériovom vrahovi, ale aj o vine, manipulácii a o tom, ako veľmi môže byť človek spolupáchateľom aj vtedy, keď sám nedrží v ruke nôž. Najsilnejšou stránkou knihy je podľa mňa práve Geo. Nie je to klasická „nevinná obeť“, ktorú budeš automaticky milovať. Je sebecká, zlomená, manipulatívna, traumatizovaná a práve preto pôsobí reálne. Jennifer Hillier sa nebojí ukázať, že niektoré obete si nesú vlastnú temnotu. Atmosféra knihy je nepríjemná v tom najlepšom slova zmysle. Neustále máš pocit, že sa niečo blíži. Niečo zlé. Niečo, čo sa už raz stalo a teraz si po všetkých prichádza znova. A keď sa do deja vráti Calvin, zrazu cítiš, ako sa všetkým pod nohami prepadáva zem. Veľmi ma bavila aj línia s Kaiserom bývalým spolužiakom a vyšetrovateľom, ktorý balansuje medzi profesionálnou povinnosťou a starými citmi. Všetky vzťahy v tejto knihe sú totiž pokrivené. Nikto tu nie je úplne čistý. Jennifer Hillier píše ostro, ale nepotrebuje lacné brutality. Oveľa viac funguje psychologický tlak, vina a vedomie, že najhoršie veci sa často dejú práve medzi ľuďmi, ktorí sa kedysi milovali. Slabšou stránkou môže byť, že niektoré zvraty sú miestami až príliš dramatické a realita ustupuje thrillerovej efektivite. Ale úprimne? Pri takej atmosfére som autorke odpustila skoro všetko. Sklenice srdíček vo mne nezanechala strach z vraha. Zanechala vo mne strach z toho, ako dlho dokáže človek žiť so lžou… a tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Kniha je skvelým mixom thrilleru, sci-fi, postapokalyptického románu aj fantastiky. Priznávam, v pomalšom úvode mi chvíľu trvalo zorientovať sa vo väčšom množstve postáv, ale keď si ma príbeh získal, už nebolo cesty späť. Záverečné tempo bolo doslova zbesilé a ja som mala pocit, že realita pod mojimi rukami praská spolu s postavami. A musím povedať jedno to, ako sa Kateřina Surmanová so mnou ako čitateľkou literárne pohrala, ma naozaj bavilo. Autorka tu vedome pracuje s motívmi, ktoré dôverne poznáme z hororov a thrillerov iných autorov. Veľmi silno som cítila inšpiráciu Stephen Kingom malé mesto, veľká skupina postáv, zvláštne zlo, deti, rozpad spoločnosti aj pocit, že pod povrchom všetkého číha niečo znepokojujúce, či izolácia v štýle Mestečka Wayward Pines. Zo začiatku som mala miestami pocit, že sa pohybujem v už známych príbehoch. Lenže potom mi došlo, že to autorka robí zámerne. Nakoniec sama priznala, že tieto príbehy už existujú, že ich všetci poznáme a nosíme v sebe. A zároveň ukázala, prečo sa podobné motívy v horore neustále vracajú. Nepôsobilo to na mňa ako obyčajné kopírovanie, ale skôr ako vedomá pocta žánru. A práve tým ma veľmi milo prekvapila. Čo však považujem za najsilnejšiu stránku knihy, sú samotné postavy. Kateřina Surmanová sa so svojimi hrdinami vôbec nemazná. Hádže ich do chaosu, strachu a beznádeje a sleduje, čo z nich pod tlakom zostane. Práve vtedy sa začnú vytvárať skupiny. Na jednej strane stojí autoritárska, mocou posadnutá a fanaticky zaslepená časť ľudí z miestneho úradu, ktorí sa snažia udržať kontrolu za každú cenu. Na druhej strane je nesúrodá, ale ľudsky súdržná partia okolo policajtky a zástupcu starostky, ktorých spája obyčajná snaha zachovať si zdravý rozum, empatiu a kúsok ľudskosti. A presne tento kontrast medzi mocou, strachom a spolupatričnosťou ma na knihe fascinoval najviac. Aj keď sú názory na túto knihu dosť rozporuplné, ja patrím medzi nadšených čitateľov. Áno, pri niektorých scénach som mala pocit, že kráčam po stopách iných príbehov, no napriek tomu si Slepé cesty zachovali vlastnú tvár aj atmosféru. Pretože toto nie je len ďalší mysteriózny horor. Je to príbeh o ľuďoch. O tom, čo s nami spraví strach. O tom, ako rýchlo sa môže rozpadnúť spoločnosť. A aj o tom, že práve v najväčšom chaose sa najlepšie ukáže, kto v sebe ešte stále dokáže zostať človekom.

Príbeh je vystavaný v dvoch časových rovinách, ktoré sa vzájomne prepletajú ako korene starého lesa. Miestami som mala pocit, že ma autorka necháva blúdiť akoby som sa ocitla v inom dni skôr, než som si uvedomila, že som prekročila hranicu času. Možno by príbehu prospelo jasnejšie ukotvenie jednotlivých kapitol, no zároveň a to priznávam s istým rešpektom práve táto dezorientácia má svoje čaro. Presne tak sa predsa správajú spomienky… aj tie, ktoré by sme radšej nemali. Kateřina Surmanová opäť dokazuje, že vie pracovať s atmosférou. Z drobných mikropríbehov skladá celok, ktorý dýcha bolesťou, vinou a neúprosnou silou prírody. Reálne udalosti povodne a tornádo sa tu prelínajú s mystikou a hororovými prvkami tak prirodzene, až som jej verila každé jedno slovo. Možno aj preto, že ide o miesta, ktoré sama dôverne pozná. Jej jazyk je bohatý, miestami až podmanivo obrazný cítiť v ňom ozvenu štýlu Stephen King. No ku koncu som už mala pocit, že niektoré pasáže skôr spomaľujú, než prehlbujú napätie. Akoby sa príbeh na chvíľu zastavil tam, kde mal ešte pulzovať. Aj napriek tomu vo mne kniha zanechala stopu. Možno nie tak silnú ako jej debut, ale dostatočne hlbokú na to, aby som si bola istá Kateřina Surmanová si u mňa vydobyla pevné miesto medzi autormi, ku ktorým sa budem vracať. Vedľa mien ako Richard Sklář teraz stojí aj ona. A možno je to práve tým, že niektoré príbehy nečítame preto, aby sme ich pochopili… ale preto, aby sme cítili, že niečo temné v nás im rozumie.

Proces je fantastický debutový román, ktorý ma držal v napätí od začiatku až do konca. Adam Green je veľmi sympatická, uveriteľná a výborne vykreslená postava. Absolvuje stáž, ktorá je v podstate celoročným pracovným pohovorom na vytúženú pozíciu advokáta, a napriek tlaku, únave aj nárokom svojho mentora sa snaží odvádzať čo najlepšiu prácu. To, čo spočiatku pôsobí ako pomerne jednoduchý prípad, sa postupne mení na omnoho komplikovanejšiu a vrstvenejšiu kauzu a čím hlbšie sa Adam ponára do vyšetrovania, tým pútavejším sa príbeh stáva. Autor veľmi presvedčivo zachytil Adamovu frustráciu, pretože po každom kroku vpred akoby automaticky nasledovali minimálne tri späť. Ako sa čitateľ spolu s ním dostáva hlbšie do minulosti Jimmyho Knighta, je čoraz jasnejšie, že niečo tají len stále nie je zrejmé čo. A úprimne, keď sa napokon odhalilo to najväčšie tajomstvo, vôbec to nebolo to, čo som čakala. Celou knihou sa nesie silný pocit naliehavosti. V hre nie je len sloboda jedného človeka, ale možno aj budúcnosť a kariéra druhého. Tempo rozprávania aj budovanie deja boli podľa mňa veľmi dobre vyvážené a počas čítania som mala pocit, akoby som bola priamo súčasťou prípadu. Rob Rinder navyše vytvoril postavy, ku ktorým si človek rýchlo nájde vzťah a najmä Adam si ma získal natoľko, že som veľmi zvedavá, čo ho čaká v ďalšom pokračovaní jeho právnickej cesty.

Jean-Christophe Grangé v Černej línii nepozýva čitateľa len do vyšetrovania, ale priamo do útrob zla. A práve odtiaľ sa začína aj môj pohľad na tento temný, dusivý a psychologicky strhujúci thriller. Autor román člení na tri výrazné časti. Prvá časť je pomalšia, no kladie pevné základy všetkému, čo má nasledovať, a dôležito pripravuje pôdu pre ďalší vývoj deja. Následne sa príbeh presúva do Ázie, kde sa naplno rozbieha pátranie, pričom Grangé tu majstrovsky buduje ponurú, ťaživú a vlhkú atmosféru. Záverečná časť je frenetická, intenzívna a bolestivá, prináša stret virtuálneho sveta s realitou a napätie v nej citeľne graduje. Jedinú drobnú výhradu mám ku koncu, ktorý som začala tušiť už približne v polovici knihy. Podľa mňa by sa autor zaobišiel aj bez tohto riešenia a urobil by lepšie, keby sa viac sústredil na prirodzené budovanie napätia. Postavy Jacquesa Reverdiho a Marca Dupeyrata sú zlovestne dobre vykreslené a vyvolávajú presne ten druh nepokoja, aký od kvalitného thrilleru očakávam. Najmä Reverdi vo mne postupne stupňoval hrôzu ako postava, ktorá akoby prekonávala hranice možného a ktorej sa nič nemôže postaviť do cesty, keď sa raz rozhodne konať. Černú líniu hodnotím ako vynikajúci thriller, ktorý ma vtiahol priamo do mysle vraha. Sledovala som jeho cestu so zmesou fascinácie a nepokoja, a hoci od začiatku vieme, kto je vrah, príbeh si aj tak dokáže udržať silu prekvapenia a neustáleho zneistenia.

Tento román nie je ani tak o hrôze či príšerách, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V skutočnosti je to príbeh o osamelosti. O tom, čo sa stane, keď živá bytosť zostane úplne sama bez prijatia, bez lásky a bez miesta vo svete. Stredobodom príbehu je vina a ľútosť. Mary Shelley vkladá do románu množstvo myšlienok o živote, stvorení, zodpovednosti a osamelosti. O tom, čo sa stane, keď človek vytvorí niečo, za čo potom odmietne niesť následky. A práve v týchto filozofických otázkach má kniha najväčšiu silu. Zároveň však treba priznať, že dej je pomerne pomalý a dlhé pasáže pôsobia skôr ako úvahy než ako dramatický príbeh. Paradoxne najzaujímavejšou postavou je samotná príšera citlivá, zranená a tragická. Naopak ženské postavy zostávajú takmer úplne pasívne a Victor Frankenstein… nuž, povedzme to otvorene. Je to ufňukaný zbabelec, ktorý nikdy nie je skutočne konfrontovaný s následkami svojich činov. Karma je skrátka mrcha, Viktor. Frankenstein je navyše jednou z tých kníh, ktoré žijú v našej kultúre najmä prostredníctvom filmov. Práve tie vytvorili obraz príbehu, ktorý máme všetci v hlave. O to väčšie prekvapenie čaká čitateľa, keď zistí, že mnohé z týchto ikonických prvkov v románe vôbec nie sú alebo sú úplne iné. A možno práve v tom spočíva sila tejto klasiky. Nie je to príbeh o monštre. Je to príbeh o človeku, ktorý ho stvoril a potom ho nechal úplne samého.

Connellyho schopnosť prepojiť plastickú charakterovú kresbu s precíznym policajným procedurálom opäť funguje spoľahlivo. V Nočnej zmene sa toho deje naozaj veľa Ballardová balansuje medzi tromi čoraz komplikovanejšími prípadmi, pričom niektoré vyšetruje napriek jasným zákazom nadriadeného. Nechýbajú zvraty, napätie ani akcia, a hoci autor rozbieha dej pomalšie, v poslednej tretine výrazne pritvrdí a tempo citeľne zrýchli. Renée je vykreslená ako žena, ktorá síce žije sama (s výnimkou svojho psa), no rozhodne nepôsobí osamelo. Je zraniteľná aj tvrdohlavá, empatická aj neústupná a práve jej sklon angažovať sa viac, než by mala, ju robí ľudskou. Záverečný zvrat ma úprimne prekvapil; mala som pocit, že som si všetko správne poskladala, no autor ma elegantne vyviedol z omylu. Silnou stránkou románu je najmä samotná Ballardová. Prináša do Connellyho sveta nový, svieži impulz nie ako ženská obdoba Boscha, ale ako plnohodnotná, samostatná osobnosť so svojím tempom, vlastnými zraneniami aj zásadami. Príbeh sa pritom nesústreďuje len na samotné vyšetrovania, ale citlivo ukazuje, ako policajná práca formuje charakter, vzťahy a vnútorné hranice človeka. Prepojenie osobnej roviny najmä mocenských hier a napätia na oddelení s kriminálnou líniou dodáva deju hĺbku a presah. Zároveň však treba povedať, že nie každému môže tento štýl vyhovovať. Prvá polovica sa rozvíja pomalšie a Connelly sa dlhšie zdržiava pri detailoch, čo môže pôsobiť zdĺhavo, najmä ak čitateľ očakáva okamžitú akciu. Paralelné vedenie viacerých prípadov môže miestami zahltiť a technické procedurálne pasáže si vyžadujú sústredenie. Ak niekto hľadá nepretržitý adrenalín od prvej kapitoly, môže mať pocit, že sa príbeh rozbieha príliš pozvoľna. No práve v tejto postupnosti a dôslednosti spočíva jeho sila.

Nie je to len naháňačka za sériovým vrahom. Je to pohľad do zákulisia odvetvia, ktoré pracuje s najintímnejšou informáciou o človeku s jeho genetickým kódom. A keď sa vyšetrovanie dotkne sveta biznisu, patentov, laboratórií a dátových úložísk, začne byť jasné, že skutočným bojiskom nie sú ulice, ale databázy. Tak ako väčšina Connellyho románov, aj Výstraha má svižné tempo a ťah na bránu. Autor ma vtiahol do sveta podnikania v oblasti DNA genealógie spôsobom, ktorý je informatívny, no zároveň čitateľsky prístupný. Hoci bežne nevyhľadávam príbehy zamerané na korporačnú špionáž, koncept genotypizácie DNA bol prekvapivo pútavý a najmä znepokojujúci. Myšlienka, že DNA poskytnutá dobrovoľne na účely hľadania rodinných koreňov môže byť ďalej predávaná, obchodovaná a potenciálne zneužitá, pôsobí po dočítaní knihy až nepríjemne realisticky. Priznám sa, že po tejto skúsenosti by som si vlastné testovanie genetického pôvodu veľmi dôkladne premyslela. Connelly zručne prepletá viacero dejových línií, buduje napätie postupne a atmosféra je miestami až klaustrofobická. Striedanie kapitol medzi Jackom McEvoyom a Strakošom dodáva príbehu dynamiku a umožňuje čitateľovi nahliadnuť do mysle predátora aj investigatívca. Román funguje ako samostatný príbeh, no zároveň poteší tých, ktorí sledujú McEvoyovu sériu. Silnou stránkou knihy je aktuálnosť témy a dôkladná práca s modernými metódami zberu a analýzy genetických údajov. Je cítiť, že autor si dal záležať na rešerši technologické a právne súvislosti nepôsobia povrchne, ale prirodzene zapadajú do deja. Na druhej strane, niektorým čitateľom môže prekážať menšia miera prekvapenia identita páchateľa nie je postavená na šokujúcom odhalení, ale skôr na postupnom napätí. Technické pasáže o DNA a firemných praktikách miestami spomaľujú dej, najmä pre tých, ktorí očakávajú čisto akčný thriller. A hoci je antagonista znepokojivý, ja by som uvítala ešte hlbší psychologický ponor do jeho motivácie. Výstraha je však v konečnom dôsledku inteligentný, konceptuálny thriller, ktorý reflektuje dobu dobu, v ktorej sa naše najcitlivejšie údaje stávajú obchodným artiklom. A práve preto pôsobí tak nepríjemne presvedčivo. Naše gény majú rozprávať príbeh o tom, odkiaľ pochádzame. Connelly však ukazuje, že v nesprávnych rukách sa môžu stať mapou k tomu, ako nás nájsť.

Už z predchádzajúcich kníh som oboznámená s Connellyho naratívnym štýlom a jeho schopnosťou viesť čitateľa slepými uličkami, zavádzajúcimi indíciami a falošnými stopami. Básnik smrti je však mimoriadne návykové čítanie, ktoré som len ťažko odkladala. Autor strieda uhly pohľadu medzi Jackom McEvoyom a Williamom Gladdenom vrahom. Jackove pasáže fungujú ako klasická investigatívna detektívka, založená na zhromažďovaní dôkazov, tlaku času a postupnom rozkladaní systému. Gladdenove kapitoly nás naopak vťahujú priamo do mysle mimoriadne organizovaného, metodického a desivo chladného pedofila, čím príbeh získava silný hororový podtón. Zaujímavé je sledovať Jackov vnútorný rozpor: na jednej strane túžbu poznať pravdu o bratovej smrti a dosiahnuť spravodlivosť, na druhej strane jeho ambíciu premeniť odhalenia na „veľký príbeh“, ktorý mu prinesie uznanie a profesionálnu slávu aj keď si to sám pred sebou nechce priznať. Pozornosť si zaslúži aj postava agentky FBI Rachel Wallingovej, ktorá pôsobí uzavreto, nejednoznačne a nesie v sebe viac, než dáva najavo. Jej prítomnosť príbeh vyvažuje a ja len dúfam, že sa jej cesty s Jackom budú v ďalších častiach série ešte pretínať. Celkovo je Básnik smrti dobre napísaný román, ktorý drží pozornosť až do poslednej strany a ešte dlho po dočítaní v hlave rezonuje otázka, kde sa končí pravda a začína posadnutosť.

Nezvyknem čítať série „na preskačku“, no k Harrymu Boschovi som sa dostala až pri tretej knihe. A vôbec to neprekážalo. Connelly píše premyslene, postavy sú uveriteľné a pohľad do sveta policajného detektíva je realistický. Už teraz viem, že si túto sériu chcem prečítať celú. Príbeh má dve výrazné línie, ktoré sa navzájom napínajú ako struny. Na jednej strane je súdna dráma kde sa na lavici obžalovaných ocitá samotný Harry. Na druhej strane sa počas procesu objavuje nová obeť a vo vzduchu visí otázka: existuje ďalší vrah? A ak áno kto to je? Connelly túto časť vystaval dobre. Niekoľkokrát ma zaviedol do slepej uličky, nechal ma veriť nesprávnym stopám, až kým sa pravda neodhalila spôsobom, ktorý bol prekvapivý, no zároveň logický. Zaujímavý je aj čas, do ktorého je príbeh zasadený. Doba bez mobilných telefónov a internetu, keď najrýchlejším spôsobom komunikácie boli pagery a verejné telefóny, dodáva vyšetrovaniu osobitnú atmosféru. Pátranie je pomalšie, poctivejšie, viac závislé od ľudí než od techniky a práve to mu dodáva autenticitu. Honba na vraha je napínavá, no rovnako silná je aj vnútorná línia príbehu. Harry je počas celého procesu nútený pozerať sa do vlastného vnútra, spochybňovať svoje rozhodnutia a čeliť temnote, ktorú si v sebe dlhé roky nechcel pripustiť. Čo je na príbehu dobré: Realizmus, psychológia postáv, prepojenie súdnej drámy s detektívnou zápletkou a postupné, trpezlivé odhaľovanie pravdy. Connelly nikam neponáhľa, necháva dej dýchať a čitateľa premýšľať. A čo sa niekomu nemusí páčiť? Práve toto tempo. Kniha nie je akčná v modernom slova zmysle. Je viac o dialógoch, detailoch, výsluchoch, právnych prestrelkách a vnútorných pochodoch postáv. Kto očakáva rýchlu jazdu plnú naháňačiek, môže mať pocit, že sa dej posúva pomaly. No kto má rád poctivú detektívku s dôrazom na psychológiu, ten si príde na svoje. Pre mňa však presne tento typ detektívky funguje.

Toto je pokračovanie knihy Nejsem sériový vrah, ktoré sa spočiatku tvári, že sa príbeh veľmi neposúva dopredu. Viac než polovicu času som bola uväznená v Johnovej hlave: v jeho pravidlách, výčitkách, v neustálom “držím sa nedržím sa”. A hoci práve toto je Wellsova veľká zbraň (napätie často pramení z Johnovho vnútra, nie zvonka), mne to dlhšie pôsobilo nemastne-neslane, akoby sa už iba prešľapovalo na mieste. Lenže potom prišiel moment, keď som si povedala: dobre, ešte pár strán… a kniha konečne zatla pazúry. Záverečná tretina je zlom, v ktorom všetko začne zapadať, tempo sa preklopí do vyšších otáčok a spätne dáva zmysel, prečo bolo treba tak dlho budovať vnútorný tlak. Toto nie je príbeh, ktorý sa celý čas rúti; je to skôr príbeh, ktorý ma najprv nechal sedieť v jednej miestnosti so sociopatom… a až potom zhasne. Hoci rozbeh je pomalší, finále vie byť poriadne drsné. V príbehu najviac funguje kontrast: krv a nadprirodzeno verzus rodina, škola, bežné vzťahy. Johnova hlava je stále najväčší horor v miestnosti. A moje najväčšie sklamanie? Keď sa príbeh konečne rozbehol a ja som si povedala „okej, idem ďalej“, zistila som, že tretí diel zatiaľ (možno vôbec) nie je dostupný v českom ani slovenskom preklade.

V Minierovom H sa vraciame do sveta, kde chlad neleží len na horách, ale aj v ľuďoch. Autor opäť rozprestiera sieť tajomstiev, osobných démonov a ticha, ktoré dokáže byť hlasnejšie než slová. Nie je to len kriminálny román. Je to príbeh o tom, čo sa stane, keď minulosť odmietne zostať zamknutá tam, kde sme ju nechali. Minier opäť pracuje so strachom a vnútorným napätím a mňa vtiahol do ďalšieho silného vyšetrovania, v ktorom som našla všetky prvky, pre ktoré je táto séria taká pútavá. Užívam si jeho štýl, dialógy a klasické kriminálne prostredie, do ktorého vždy vnesie niekoľko znepokojujúcich, no podmanivých situácií. Servaz zostáva rovnako presvedčivou a ľudskou postavou ako doteraz je prepracovaný, vrstevnatý a pre tento príbeh je doslova kotvou. Rovnako presvedčivo pôsobí aj samotný „tieň“ vraha. Prepojenie osudov Servaza a Hirtmanna je silný motív a Bernard Minier ho zvládol veľmi dobre. Čo v knihe funguje: atmosféra, ktorá „lezie pod kožu“, temnota pôsobiaca psychologicky uveriteľne, nie lacno; napätie je síce tlmené, ale trvalé a dusivé. Postavy nie sú čierno-biele sú rozporuplné, so svojimi slabosťami a motívmi. Čo môže čitateľovi prekážať: pomalšie tempo, miestami rozvláčne pasáže a dôraz skôr na psychológiu než na akciu na Miniera sa treba naladiť. Minier je aj tentoraz majstrom chladu, neistoty a ticha medzi slovami. Neviem, či autor plánuje v sérii pokračovať alebo či je H jej uzavretím no ak sa na trhu objaví ďalší diel, budem sa tešiť. Nie nadarmo sa hovorí, že Bernard Minier je jediným francúzskym autorom, ktorý dokázal uspieť aj na škandinávskej krimi scéne.