Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kniha ma zaujala na základe obálky, oriezky aj anotácie. Všeobecne totiž platí, že mám rada príbehy, v ktorých vystupujú vlci alebo draci.
A teraz k samotnému obsahu. Svet ako taký neznel zle, ale spôsob, akým bol podaný, bol veľmi priemerný.
Úprimne, som už nesmierne unavená zo slabých hlavných hrdiniek, ktoré sú jednoducho len krásne princezné a „výnimočné“... ale vlastne čím? Pretože jediné, čím je Aurora v tejto knihe výnimočná, je jej nekonečná naivita a neschopnosť uvažovať racionálne, čo ma vytáčalo na maximálne výnimočnej úrovni.
Zároveň sa nám však autorka snaží podsunúť, že hlavná hrdinka je veľmi bystrá a dochádzajú jej súvislosti, ktoré ostatným unikajú. Hm... škoda, ale ja jej to jednoducho neverím.
Summa summarum, bolo to dosť rozporuplné. V určitých momentoch bola Aurora naozaj schopná a vedela konať rozumne, no v iných som jej správanie alebo uvažovanie vôbec nechápala.
Puto a chémia medzi Aurorou a Callumom boli podľa mňa také plytké a málo uveriteľné, že mi vlastne bolo jedno, čo s nimi bude. Pretože očividne stačí, že ona je krásna princezná a on je svalnaté šteniatko.
Už som fakt presýtená zápletkou, kde hlavná postava žije v sebaklame, netuší, čo sa skutočne deje vo svete okolo nej, a vďaka hlavnému hrdinovi postupne precitne... ale samozrejme mu predtým odmieta veriť.
A teraz sa dostávame k tomu najsmutnejšiemu: keď čitateľa viac baví záporák, ktorý je miliónkrát zaujímavejší, tajomnejší a lepšie spracovaný než postavy, ktorým má držať palce.
Takže áno, rozhodla som sa, že fandím záporákovi Blakeovi. Pretože je jediný, kto má nejakú hĺbku a postranné úmysly, ktoré nie sú na úrovni tínedžera, ktorému sa ešte len vyvíja prefrontálny kortex.
A pozitíva?
1 hviezdička za príbeh s vlkmi
1 hviezdička za humor
1 hviezdička za to, že sa kniha dobre čítala
A uvidíme, či si prečítam pokračovanie.
Emily Henry je pre mňa autorka, u ktorej vždy idem na istotu. Viem, že píše s hĺbkou, citlivosťou a humorom. Doposiaľ sa mi ešte nestalo, aby ma nejaká jej kniha sklamala.
Konkrétne pri tejto som si prešla recenzie, pretože ma na goodreads prekvapilo nižšie hodnotenie než je obvykle štandart u jej kníh. Bola som pripravená na sklamanie.
Ak ma doteraz Emily Henry vždy dokázala rozosmiať a dovolila mi zrelaxovať pri romantike, ktorá nebola plytká (na rozdiel od súčasných hladín riek počas týchto odporných 40-stupňových horúčav), tentokrát sa jej podarilo ma emočne rozbiť a dojať. Prvýkrát mi pri jej knihe vyhŕkli slzy.
Na obranu tejto knihy a aj tých, ktorí boli sklamaní, že nedostali svoju obvyklú dávku Emily Henry úplne tomu rozumiem. Pretože aj ja som väčšinu knihy premýšľala: „Emily, kam týmto smeruješ? Prečo potrebujem vedieť toľko o Margaretinej minulosti?“ Celú dobu som len dúfala, že Emily vie, čo robí, a že ma záver knihy nesklame.
A nesklamala. Prišli posledné štyri kapitoly a ja som len sedela s výrazom: „Dobre, Emily. Už chápem, čo si robila.“ A takéto prepojenie som vôbec nečakala.
Takže moja láska k Emily Henry pretrváva a dúfam, že týmto smerom sa bude uberať aj naďalej. Pretože predstava, že autorka, ktorá ma doteraz vedela rozosmiať a zrelaxovať, ma dokáže zároveň aj rozplakať, je kombinácia, ktorú si veľmi rada zopakujem.
Táto kniha ma pohltila spôsobom, akým sa mi to už veľmi dlho nestalo. A presne tento pocit mi pri čítaní kníh už nejakú chvíľu chýbal.
Veľmi ma bavila hlavná hrdinka. Má ten typ archetypu „neodbytne zvedavá, trochu naivná a až príliš dôverčivá“, ktorý môže byť niekde otravný, ale tu mi fungoval výborne. Jej zvedavosť ju neustále dostáva do situácií, do ktorých by rozumnejší človek pravdepodobne dobrovoľne nevstúpil.
A potom...
WHIT.
Omg. Úplne ho žeriem! A čo je ešte horšie, knihu som už dočítala a stále naňho myslím. Myslím, že tým som povedala všetko.
Obrovským plusom knihy je pre mňa aj atmosféra. Táto knižná séria ma úplne preniesla do prostredia filmov Múmia, ktoré som ako decko zbožňovala. Egypt, tajomstvá, jemná mágia, staré legendy, nebezpečenstvo, zvraty... presne ten typ dobrodružstva, pri ktorom máte pocit, že stačí otočiť ďalšiu stránku a niečo sa pokazí. Alebo odhalí. Alebo oboje.
A ja som sa od tej knihy jednoducho nevedela odtrhnúť.
Veľmi ma bavila aj chémia medzi hlavnými postavami. A teraz príde asi najdôležitejšia vec:
Po veľmi dlhom čase sa mi pri čítaní knihy rozbúšilo srdce.
KONEČNE.
Už ani neviem kedy naposledy som pri knihe mala ten pocit, že sa neviem dočkať ďalšej scény medzi dvoma postavami a zároveň ma úplne pohltilo všetko, čo sa medzi nimi deje.
A presne toto mi už dlho chýbalo.
Táto kniha mi dala dobrodružstvo, atmosféru, chémiu, napätie aj postavu (ehm... Whit) , na ktorú budem očividne ešte nejaký čas myslieť. :D
Táto kniha ma pohltila spôsobom, akým sa mi to už veľmi dlho nestalo. A presne tento pocit mi pri čítaní kníh už nejakú chvíľu chýbal.
Veľmi ma bavila hlavná hrdinka. Má ten typ archetypu „neodbytne zvedavá, trochu naivná a až príliš dôverčivá“, ktorý môže byť niekde otravný, ale tu mi fungoval výborne. Jej zvedavosť ju neustále dostáva do situácií, do ktorých by rozumnejší človek pravdepodobne dobrovoľne nevstúpil.
A potom...
WHIT.
Omg. Úplne ho žeriem! A čo je ešte horšie, knihu som už dočítala a stále naňho myslím. Myslím, že tým som povedala všetko.
Obrovským plusom knihy je pre mňa aj atmosféra. Táto knižná séria ma úplne preniesla do prostredia filmov Múmia, ktoré som ako decko zbožňovala. Egypt, tajomstvá, jemná mágia, staré legendy, nebezpečenstvo, zvraty... presne ten typ dobrodružstva, pri ktorom máte pocit, že stačí otočiť ďalšiu stránku a niečo sa pokazí. Alebo odhalí. Alebo oboje.
A ja som sa od tej knihy jednoducho nevedela odtrhnúť.
Veľmi ma bavila aj chémia medzi hlavnými postavami. A teraz príde asi najdôležitejšia vec:
Po veľmi dlhom čase sa mi pri čítaní knihy rozbúšilo srdce.
KONEČNE.
Už ani neviem kedy naposledy som pri knihe mala ten pocit, že sa neviem dočkať ďalšej scény medzi dvoma postavami a zároveň ma úplne pohltilo všetko, čo sa medzi nimi deje.
A presne toto mi už dlho chýbalo.
Táto kniha mi dala dobrodružstvo, atmosféru, chémiu, napätie aj postavu (ehm... Whit) , na ktorú budem očividne ešte nejaký čas myslieť. :D
Tak toto som si veľmi užila :) Prečítané na jedno otvorenie knihy.... :))
Popravde - zápletku som uhádla už v druhej kapitole.
Myšlienkové pochody hlavnej hrdinky boli na mentálnej úrovni 12 ročnej slečny. Tých výhrad je mnoho - nejak som nepochopila ani vzťah medzi hlavnou hrdinkou a jej macochou a nevlsatnou dcérou či vôbec s jej otcom.
Nedokázala som jej fandiť. Za celých 646 (!!!) strán si ma nezískala. Bavilo ma v podstate posledných sto strán a popravde - stačilo by, ak by tento prvý diel mal okolo 450 strán... na mnohých miestach to bolo nezáživné.
Hlavne mám potrebu vyzdvihnúť kvalitný premlad z angličtiny
Knižku hodnotím pozitívne. Nie je to to najlepšie čo som kedy čítala a nie je to ani dychberúce, ale určite sa pritom človek pobaví, jemne si zamiluje postavy a oddýchne si v inom svete :) Oceňujem tento červený svet, ktorý tu už bol. Skvelý nápad! Neprišlo mi však úplne reálne, že by niektorí občania tak rýchlo vytriezveli z vlastnej naivity vkladajúcej idylické nádeje do lepších zajtrajškov sľubovaných zo strany nového režimu.
V rámci žánrovej kategórie 4 hviezdičky (vo svetle rôznych žánrov vzhľadom na to amo ma kniha zasiahla by to boli raké 3 hviezdičky, ale bolo by to nefér).
Keďže bol životopis Eleonory často porovnávaný s tým od Jeana Floriho, rozhodla som sa si prečítať oba a časovo bezprostredne po sebe.
Asi v polovici knihy som si uvedomila, že Flori je oproti Weir o dosť stručný a nebyť mojich predchádzajúcich vedomostí od nej, tak v jeho faktoch a udalostiach sa stratím. Len vďaka Weir som sa v tom orientovala a myslím si, že by som sa tak necítila sama.
Okrem toho, Weir celý životný príbeh rozvíjala tak, že som občas bola až v napätí ako sa situácia vyvrbí a skončí. Jean Flori vám hodil spoiler hneď na začiatku každej kapitoly a ochudobnil ma o oné napätie. Čo mu mám ešte potrebu vytknúť je chronologickosť - on sa síce nejak držal časovej osy, ale neraz niečo letmo prebehol, a vrátil sa k tomu neskôr a za mňa to spôsobuje zbytočné zmätky v čitateľovi, ktorý sa aj bez toho má problém vyznať vo všetkých tých menách, fungovaní vtedajšej spoločnosti a podob.
Tam, kde niekto vyzdvihoval druhú časť knihy, ktorá sa venuje priam až niekedy mytologickému vnímaniu osobnosti Eleonory, som sa ja značne nudila. To je ale vec individuálneho vkusu - mňa rozoberanie legiend, mýtov a proroctiev nikdy veľmi nebavilo.
Na obidvoch autoroch určite oceňujem, že si dali tú námahu a zoznámili nás s duchom doby, pretože inak by som si len ťažko vedela predstaviť, prečo jej osobnosť vyvolávala toľko kontroverzie a démonizovania.
Každopádne, oplatí sa prečítať obe knihy, spätne hodnotím, že sa vzájomne vlastne dobre doplňajú. Tomuto dielu sa nedá uprieť objektívnosť a profesionalita, ktorú do toho vložil autor, len to bolo na môj vkus miestami nudné, niekde zbytočne obsiahle.
Na túto knihu som sa tešila, lebo tá obálka je krásna a tá oriezka! Prvé kapitoly som si vychutnávala plnými dúškami a potom ma to nadšenie prešlo. Mišku Hajdukovú považujem za skutočne kvalitnú spisovateľku, ktorá píše nádherne a poeticky. Takto napísaný je aj tento príbeh, avšak samotný svet ma nejak neuchvátil.
Možno to bolo aj tým, že som sa v tom nevedela tak nájsť. Zápletka sa vyriešila skoro, dar hlavnej hrdinky ma neprekvapil, zdal sa mi veľmi podobný tým, ktoré boli už v predchádzajúcich knihách. Je tu veľa knihomoľských klišé - takmer každý knihomoľ je introvert, všetci milujú mačky... no a vzhľadom na to, že som úplný opak, tak mi v mnohom toto rozprávanie bolo cudzie. Aj tento čarovný svet plný našich obľúbených hrdinov stratil počas čítania pozlátko. Jednoducho, niečo mi tu chýbalo. Možno keby to bolo trilógia, a v niektorých smeroch sa dej rozplietal pomalšie, aby mohol čitateľ ostať dlhšie v napätí, tak by ma to chytilo viac.
Každopádne, môj názor na autorku to nemení, ostáva stále na piedestáli vysoko :D
Co vás v dějáku nenaučili je super zhrnutie o tom, aké to bolo žiť v komunistickom Československu. Ja, osobne, som konečne pochopila systém bonov a už si nemyslím, že šport nie je o politike. Aby som to upresnila, samotný šport nie je o politike, ale politika je súčasťou profi športu.
Dielo je rozčlenené na jednotlivé dekády a tie na podkapitoly - najprv vás autorka zoznámi s jednotlivýni udalosťami desaťročia, tak vždy nasleduje Duch doby, Sport a v neposlednej rade Jak se lidem žilo.
Jak komunisté předepisovali sportovcům doping bola presné tá kapitola, ktorá mi vyrazila dych. Niežeby som dovtedy mala nejakú vysokú mienku o nich....
Odporúčam a kiežby som si niečo také prečítala pred mojou maturitou....
