Čitateľské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mať pohromade všetky svoje recenzie? Pochváliť sa knihami, ktoré ste čítali a podeliť sa o svoj názor na ne? Vytvorte si u nás verejný profil.
Založiť si profil
V životě jsem nic nepřečetla tak rychle jako tohle. A to se bavíme o více než 100 stranách.
Tohle bylo naprosto neskutečné a neuvěřitelné dílo. Hodně jsem se nechala pohltit marketingem, protože ten byl na tuhle knihu opravdu neskutečný. Šla jsem do toho s tím, že jsem možná až příliš bezmyšlenkovitě podlehla něčemu, co vůbec nemusí být moje krevní skupina. A že to tak zpočátku taky vypadalo.
Člověk si ale musí uvědomit, že napsat fantasy dílo, ať už dobré, nebo špatné, obnáší neskutečné množství práce. Vymyslet vlastní svět, vlastní pravidla a především zařídit, aby to celé dávalo smysl. A přesně toho se mi tady dostávalo v takové míře, že mě to postupně úplně pohltilo.
Nepamatuju si, kdy naposledy mě kniha takhle vtáhla. Nemohla jsem přestat číst. Jen jsem četla, valila oči a potřebovala vědět, co bude dál. A čím dál jsem byla, tím méně jsem byla schopná knihu odložit.
Po dočtení druhé části jsem ji ale nakonec musela zavřít. Ne proto, že bych nechtěla pokračovat, ale protože jsem potřebovala na chvíli jen sedět, zůstat se svými myšlenkami a všechno, co se právě stalo, trochu zpracovat. Dočítala jsem tu část se slzami v očích.
Nebudu psát nic konkrétního, protože nechci nic prozradit. Mělo to samozřejmě svoje mouchy a některé věci mohly být zpracované trochu jinak. Ale jako celek… tohle bylo opravdu něco neskutečného. A dlouho mě žádná kniha nepohltila tak jako tahle.. totální emotional damage.
Zvláštna v tom najlepšom zmysle slova a bez jednoznačného prívlastku. Také už dobré knihy bývajú
Hoci pevne zasadená v mariborských kulisách, ide v prvom rade o panoptikum časov a nálad bez konkretnej adresy. Prekvapivý destilát dvoch napohľad nespojiteľných zeitgeistov toho dnešného, prudko moderného, jedinečného (ako si radi namýšľame), a starosvetsky šarmantného z čias Rakúsko-Uhorskej monarchie na smrteľnej posteli. Je to snaha vypovedať príbeh z muššej perspektívy, ako otvorene hneď na úvod priznáva spisovateľka (preto tá obrovská mucha na obálke). Prejavuje sa to v množstve náhodne pôsobiacich úvah a výrokov, dorážajúci bzukot muchy, ktorý v čitateľovej mysli sadá raz tu, raz tam. Mušie pásmo si žiada pozornosť, neustále menenie uhla, rekalibráciu už raz pochopeného. O to pôsobivejšie pôsobí, že mätež viet a poloúsudkov sa začne zázračne skladať a dávať dokonalý zmysel. Takmer ako nejaký mystický text, miestami vyslovene sureálny, miestami až vulgárne realistický. V každej kapitole som si podčiarkovala jeden výrok, ktorý ma úprimne rozosmial, a jeden, ktorý ma prinútil k vážnym úvahám, „tesať do kameňa,“ hovorila som si.
Ak ma prinútite k jasnej výpovedi, o čom teda kniha prepánajana je, dalo by sa s opatrnosťou povedať, že sa v centre diania nachádza milostný príbeh hypnotizéra mariborského pôvodu Lea Svengaliho a jeho partnerky Elis. Okolo nich plynú dejiny, postavy a postavičky, starostlivo režírované autorkou, s viac či menej voľným vzťahom k Mariboru súdruh Tito, Hitler, ale aj Jaroslav Hašek, Rasputin, americký vynálezca mucholapky či autorkino alter ego. Netuším, ako sa to Dore Kaprálovej podarilo, ale cez všetky krivoľaké, nepoddajné epochy a postavy narysovala spojnicu. Pre mňa osobne to bol taký mierne absurdný úvod do juhoslovanských dejín. Ale hlavne, jednoznačnou paralelou hypnóz a ilúzií, ktorým radi a bez odporu podliehame, dnes rovnako ako pred sto rokmi. Vtedy v cirkusoch a kabaretoch či politických salónoch, dnes na sociálnych sieťach. A naša pozornosť, rozklížená ako let muchy, nevládze zaostriť, rozhodnúť sa, odfiltrovať. Absolútne pohltenie. Presne tak sa číta a taká je Mariborská hypnóza na pocit.
Pre mňa osobne je kniha otváračom starých rán pretože s Danielou a Janou som rovesníčka a žiaľ nie je to jediná vec, ktorú mám s nimi spoločnú. Detstvo v rodine bez lásky, porozumenia, krásnych chvíľ a zážitkov. Ticho, strach, výcčitky a to čo to s deťmi napácha. To čo zažijeme v detstve veľmi ovplyvní náš ďalší život a presne o tom je Danielin príbeh
Je to otázka osobných preferencií, ale ak máte radi citrusové chute pri káve, odporúčam! Za mňa 10/10!
James, mladý šlechtic, navzdory své rodině, odjel studovat medicínu do Edinburghu. Máme rok 1828 a pitvy na takových školách nejsou běžné. Rozhodne se, že bude studovat i soukromou školu, kde taková možnost je. Mrtvol je však nedostatek, a tak kdo si chce vydělat, přidá se k vykradačům hrobů…
Za prvé. Tahle kniha nešla přehlédnout. Nádherná obálka, úžasné ilustrace i na prvních a posledních stránkách. To jsem prostě nutně potřebovala.
Za druhé. Mám ráda knihy z lékařského prostředí. Baví mě o něm číst, baví mě se v něm vzdělávat a baví mě i pitvy.
Je tedy jasné, že jsem tuhle knihu nutně potřebovala. Jen jsem se trošku bála, aby tu nebylo víc gangů a zločinců než pitev. Nakonec musím uznat, že to bylo vcelku vyrovnané.
Příběh vás od prvních řádků pohltí. Je psán jednoduše, srozumitelně, a navíc, hlavní hrdina několikrát promlouvá přímo ke čtenáři a tím si vás prostě získá. Je to zajímavé i napínavé, a to mnohdy opravdu hodně. James se totiž připlete k partičce, která se jen tak něčeho nebojí. Zároveň tu nechybí vtip a taková určitá lehkost, že vám při čtení bude dobře (pokud vám tedy nevadí rozřezaná lidská těla).
Trochu mi vadila romantická linka, kterou autorka do příběhu zapojila. V této knížce se mi úplně nehodila. Avšak na závěr autorka vysvětluje, proč ji tam dala v této podobě. Navíc se na konci dozvíme, že někteří zločinci tu jsou napsáni podle skutečných lidí a díky true crime podcastů si k autorce našli cestu.
Bylo to moc fajn čtení. Moc mě bavilo a ani jsem se nenadála a byla jsem na konci. Nebojte se vstoupit do Edinburghu, i když je jasné, že pár mrtvol tu potkáte.
• Myslím, že práve táto zbierka noviel je dôkazom toho, že aj dielo spred takmer 90 rokov dokáže osloviť súčasného čitateľa. Má v sebe silu priniesť spomalenie v dobe, keď sme zvyknutí prijímať informácie rýchlo a často aj plytko. Núti nás zastaviť sa, vnímať krásu jazyka, premýšľať nad významom slov a nechať na seba pôsobiť atmosféru príbehu. Vychutnávať si ho v absolútnom tichu, sústrediť sa na rytmus a slovosled viet, na starostlivo zvolené slová a obrazy, prostredníctvom ktorých autor odovzdáva svoje myšlienky. Takéto príbehy sa rýchlo čítať nedajú a to je práve to krásne..
• Autor v týchto príbehoch rozoberá naozaj náročné témy, ako sú potrat, samovraždy či ťažké návraty.. Nepredostrie ich však priamo. Čitateľ si ich musí nájsť sám, a o to viac ho nútia po každom príbehu premýšľať, spájať jednotlivé súvislosti a neraz sa k textu aj vracať. Záver príbehu priniesol niekedy taký zvrat, že som musela ešte dlho nad ním premýšľať.
Napríklad novela Silueta bola pre mňa nesmierne silná. Ako žena a mama, ktorá aj dnes počúva podobné životné príbehy, som ju vnímala ako mimoriadne aktuálnu. O to viac ma zasiahlo, ako citlivo a obrazne ju autor dokázal spracovať.
• Dokonca som niektoré novely precítila natoľko obrazne, že som sa v istých momentoch nepristihla pri tom, že sledujem dej, ale skôr som sa nechala unášať ich obraznosťou a nádherným, až zmyselným prepájaním viet.
• Musím sa priznať, že mi táto zbierka neskutočne prirástla k srdcu. Pôvodne som chcela túto recenziu poňať ako zamyslenie nad tým, prečo je dôležité čítať klasickú literatúru a prečo by mala mať svoje pevné miesto aj dnes. No myslím si, že to vlastne ani nie je potrebné. Táto kniha a moja recenzia na ňu je dôkazom sama osebe.
Andrea a Jolanta. Dvě ženy tak rozdílné, že už snad ani víc nemůžou být. Jedna puntičkářská workoholička, druhá otevřená umělkyně. Dohromady je svede spor jejich potomků a ony zjišťují, že je vlastně fajn začít zkoušet nové věci a že silné přátelství může vzniknout i téměř z ničeho.
Hned na začátku jsem zjistila, že mám v sobě kus Andrey i Jolanty. Díky tomu jsem dokázala pochopit, proč se chovají tak, jak se chovají. Dokázala jsem se do obou vcítit, a tak nějak jsem balancovala mezi jejich životy.
Příběh je tu vcelku jednoduchý. Dva malí kluci se ve školce nemají rádi a matky se snaží zjistit proč tomu tak je. Díky tomu si najdou cestu k sobě i k činnostem, které by jinak vůbec nikdy nezkoušely. Je skvělé, že je tu ukázáno, že ani jedna z cest není ta pravá. Každá má svá pro a proti a je skvělé, když se vše podaří vyvážit.
Kromě toho tu máme spousty dalších témat. Ať už Andreina maminka, která nedávno ovdověla a teď neví, co si se sebou počít. Anebo dědečkův deník, který nám ukazuje, jaký byl život na vesnici před cca šedesáti lety. Je tu skvěle porovnáno postavení žen tehdy a nyní a celkově to vede k myšlenkám o tom, jak velkou roli má žena v rodině.
Celý ten příběh mi byl blízký, ale bohužel mi kniha nakonec nesedla. Místy to na mě bylo zdlouhavější, a hlavně mě nebavily pasáže o výchově dětí. Bylo toho tady na mě moc a raději bych se více věnovala „dospěláckým“ věcem. Možná to byl i můj osobní problém, protože nemám ráda, když se matky chlubí svými dětmi, co všechno umí, jak jsou skvělé, a to jsem bohužel z této knížky cítila.
Ze začátku byl můj zájem velký, ale bohužel postupně jen opadal.
• Do príbehu o tajnej autorke som sa pustila najmä kvôli jej zaujímavej anotácii. A musím napísať, že už samotný námet ma príjemne prekvapil. Téma autorstva a toho, komu príbehy vlastne patria. Zároveň aj otázka, či je dôležitejšie meno na obálke alebo samotný príbeh? Počas čítania som sa nad tým často zamýšľala. Autorka vo mne otvorila aj otázku, či príbehy skutočne patria iba tým, ktorí ich vytvoria, alebo aj tým, ktorí stoja len na obálke a pomáhajú ich dostať k čitateľom.
• Začiatok knihy ma vtiahol aj vďaka hlavným hrdinom. Podľa mňa príbehu celkom prospelo, že mal aj zaujímavú okrajovú romantickú linku. Vzťah protagonistov sa rozvíjal pomaly, bez zbytočného tlačenia "na pílu" (aj keď chémia medzi postavami nastala hneď). Autorka síce zaradila jednu explicitnejšiu scénu, no bola napísaná dobre, stručne a bez zbytočných "extra" detailov, ktoré by ma pri čítaní rušili.
• Príbeh v jednom momente trochu stratil tempo. Dej sa miestami opakoval a gradácia začala slabnúť. Napriek tomu sa autorka snažila dej opäť oživiť a vniesť doň trochu napätia, čo príbeh príjemne osviežilo a pomohlo udržať dynamiku ďalej.. Aj prológ bol výborná čerešnička na záver
• Čo ma počas čítania rušilo, bolo pár preklepov a drobných chýb (našťastie nie veľa), ktoré unikli pozornému oku korekcie. Nie je to nič, čo by pokazilo samotný príbeh, no pri inak veľmi príjemnom a ľahkom čítaní som si ich všimla viac.
Ak by som mala zhodnotiť príbeh ako celok, bola to pre mňa veľmi príjemná romantika, ktorá sa mi mimoriadne dobre a ľahko čítala. Veľmi som si užila nielen pomaly sa rozvíjajúcu romantickú linku, ale aj myšlienku ukrytú za samotným príbehom a možnosť zamyslieť sa nad témou autorstva.
Keďže ďalšia zimná kniha od tejto autorky sľubuje ešte lepšie romantické čítanie, určite ju tento rok neobídem.
• Môže autorka, ktorá má na konte už toľko biblických príbehov, ešte stále priniesť niečo nové? Po knihe Kráľovská hrnčiarka od Tessy Afsharovej od Kumran.sk môžem s istotou povedať, že áno.
• Priznám sa, že pred čítaním som mala jednu malú obavu. Dej sa totiž opäť odohráva na dvore kráľovnej Ester, ktorý som už spoznala v predchádzajúcej knihe Kuchárka kráľovnej. Premýšľala som, či ma autorka dokáže opäť prekvapiť, keď sa vracia do rovnakého obdobia, len sa na spomínané udalosti pozerá z iného uhla.
• Tentoraz ma však neprekvapilo historické prostredie ani precízne spracované reálie. To je pri Tesse už akýmsi štandardom. Oveľa viac ma dostalo, ako dynamicky vystavala romantickú líniu, no pritom nestratila svoje pomalé budovanie vzťahu, ktoré mám v knihách tak rada.
Veľmi ma potešilo, že autorka stavila na jeden z mojich obľúbených romantických trópov, a to druhú šancu. Nie je jednoduché znovu si k niekomu nájsť cestu, keď medzi vami zostalo niečo nevypovedané či bolesť. Páčilo sa mi aj to, že túto myšlienku možno nenápadne prepojila s povolaním hlavnej hrdinky? Aj hlina potrebuje čas, trpezlivosť a pevné ruky, aby sa z nej stalo niečo krásne. A myslím si, že presne to platí aj o vzťahoch. Alebo?
• Dynamika deja bola v tomto príbehu výborná. Krátke kapitoly, do toho tajomné zvitky kráľovnej Ester... Presne ten typ knihy, pri ktorom som si hovorila: ešte jednu kapitolu. A zrazu boli tri. Neustále som potrebovala vedieť, čo sa stane ďalej, aké tajomstvo sa odhalí a kam sa príbeh posunie.
• Pri príležitosti MDŽ vydalo vydavateľstvo Slovart tri svetové klasiky, medzi ktorými sa po prvýkrát objavil aj slovenský preklad detskej klasiky Deti železnice. Keďže Annu zo Zeleného domu a Malé ženy mám veľmi rada, tejto knihe som jednoducho neodolala. A musím napísať, že som spravila veľmi dobre.
• Kniha je presne tým typom príbehu, pri ktorej som si musela pripomenúť, že v spleti rýchlych príbehov potrebuje človek siahnuť aj po niečom pomalšom a hodnotnom. Je to pokojné čítanie, svoju silu má vystavanú najmä na okolnostiach, na ktorých je dej postavený, postavách a drobných momentoch..
• Autorka krásne ukazuje silu rodiny, súrodeneckého puta a ochoty pomáhať druhým. Pripomína nám to veľmi známe, že aj malé skutky môžu mať veľký význam a niekedy dokážu zmeniť životy ľudí okolo nás.
• Je to príbeh troch súrodencov, ktorým sa zo dňa na deň zmení život udalosťou, ktorá v sebe nesie určité tajomstvo a prinúti ich presťahovať sa na nové miesto pri železnici. Práve tam začínajú objavovať svoje nové prostredie a zažívať množstvo menších dobrodružstiev a situácií, ktoré postupne ukazujú ich charakter a aj vzťah k ľuďom okolo nich.
• A, áno, dej plynie pomaly a skladá sa skôr z jednotlivých príhod než z jednej veľkej zápletky. Podľa mňa v tom spočíva čaro tejto klasiky. Vychutnala som si jej atmosféru po kúskoch (dávkovala som si ju po častiach) a postupne si vytvorila vzťah k postavám.
