Čitateľské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mať pohromade všetky svoje recenzie? Pochváliť sa knihami, ktoré ste čítali a podeliť sa o svoj názor na ne? Vytvorte si u nás verejný profil.
Založiť si profil
Alix žije v dlhoročnom vzťahu s mužom, ktorého miluje, no ich intimitu už roky sprevádza bolesť. To, čo by malo byť prirodzenou súčasťou partnerského života, sa pre ňu postupne stáva zdrojom frustrácie, neistoty a množstva otázok. Po rokoch vyšetrení konečne zisťuje, že za jej problémami stojí vaginizmus. Tým sa však jej cesta ani zďaleka nekončí - práve naopak, začína hľadať spôsob, ako svojmu telu porozumieť a znovu sa v ňom cítiť dobre.
Na Neproniknutelnej ma bavilo, že nesledujeme iba samotné hľadanie diagnózy a možnosti liečby. Alix postupne objavuje, čo jej vyhovuje, čo od intimity vlastne očakáva a kde sú jej vlastné hranice. Nie vždy je pritom jednoduché oddeliť to, čo naozaj chce ona, od predstavy o tom, ako by mal partnerský a intímny život vyzerať. Práve tieto vnútorné pochybnosti mi prišli veľmi ľudské a uveriteľné.
Silnou súčasťou príbehu je aj jej vzťah. Neproniknutelná totiž podľa mňa nie je len o sexe, ale predovšetkým o láske, blízkosti a komunikácii medzi dvoma ľuďmi. Páčilo sa mi, že autorka neponúka jedno správne riešenie ani jednoduchú odpoveď na to, ako sa s takýmto problémom vyrovnať. Ukazuje skôr rôzne možnosti a necháva Alix, aby si sama postupne našla cestu, ktorá jej dáva zmysel.
Hoci ide o citlivú a miestami náročnú tému, čítanie na mňa nepôsobilo ťaživým dojmom. Veľmi sa mi páčilo výtvarné spracovanie, ktoré vážnejšie momenty dopĺňa jemnosťou, humorom a úplne obyčajnými situáciami zo života. Práve kontrast medzi jednoduchou kresbou a témou, o ktorej sa stále pomerne málo hovorí, podľa mňa fungoval výborne.
Neproniknutelná ma prinútila premýšľať nad tým, koľko vecí v intimite berieme ako samozrejmosť a ako ľahko sa človek môže začať cítiť „nenormálne“, keď jeho telo nefunguje podľa očakávaní. Je to veľmi osobný, úprimný a ľudský príbeh, ktorý podľa mňa dokáže otvoriť dôležitú tému bez zbytočného pátosu.
S Mechanickým pomarančom som sa zoznámil zhruba v Alexovom veku. Dobehol za mnou kámoš a vraví: „Nazdar Matúš, čítal som pecka knihu, tu máš, požičiam ti ju, ale musíš mi ju dozajtra vrátiť, lebo nie je moja, mám ju požičanú od týpka, ktorý ju má z knižnice a musí ju čoskoro vrátiť, ale je to fakt šupa, takže ty to za dva dni dáš, uvidíš, bude sa ti to páčiť.“ A ja som to dal. Lebo Mechanický pomaranč sa nedá nedať. Bol to vtedy český preklad, ktorého slang sa mi vryl takpovediac do tela a začal som ho medzi kámošmi používať (hoci výrazy súvisiace s extra násilím mi nebolo treba). Burgessov pomík som si v českom preklade prečítal aj neskôr s väčším odstupom času a takisto opäť zhliadol Kubrickov majsterštyk. A potom prišiel slovenský preklad. Bol som naň veľmi zvedavý. Najprv som bol skeptický, lebo preklad robil Otakar Kořínek, ktorý by si zaslúžil nerátaných za to, čo urobil Pánovi prsteňov. Ale už som Kořínkovi odpustil, už sa naň ho nehnevám (lebo o zosnulých iba v dobrom!), aj keď si myslím, že Tolkienov epos stále čaká na svojho Prekladateľa do slovenčiny. Ale naspäť k Burgessovi. Kořínek sa s prekladom vyhral (namojfakt!), až na jedno miesto, ktoré ale nechám bez komentára, lebo viď vyššie. Ak ste sa ešte nesdecidovali, či po Pomíku siahnuť, dajte na svojho drahého bracháča a investujte svoj čas a love či dengy, nabehnite do knižnice abo bukstóru, či objednajte cez net. Mechanický pomaranč je síce útla knižka, ale zároveň chorošný pomník lingvistickému géniovi!
Lukan už dávno nežije život, aký si kedysi predstavoval. Po udalosti, ktorá všetko zmenila, sa len pretĺka svetom a snaží sa neobzerať späť. Správa o otcovej vražde však obráti všetko naruby. Posledný odkaz, ktorý po sebe zanechal, obsahuje iba niekoľko záhadných slov, a práve tie privedú Lukana do Safrony, kde sa z pátrania po odpovediach stáva nebezpečné dobrodružstvo plné tajomstiev a intríg.
Od prvých strán ma bavilo, že príbeh nestrácal tempo. Stále sa niečo dialo a popri pátraní po vrahovi sa dej postupne rozrastá o oveľa väčší konflikt. Lukan síce často koná impulzívne a nie vždy robí tie najrozumnejšie rozhodnutia, no vďaka tomu sa neustále dostáva do problémov, ktoré dej posúvajú ďalej.
Najviac si ma získala Bleška. Na svoj vek bola neuveriteľne pohotová, odvážna a svojimi poznámkami dokázala odľahčiť aj napätejšie chvíle. Páčilo sa mi aj to, že autor nestaval len na mágii, ale oveľa väčší priestor venoval dobrodružstvu, akcii a postupnému odhaľovaniu tajomstiev.
Občas som síce mala pocit, že sa niektoré situácie vyriešili až príliš jednoducho, no celkový dojem mi to nepokazilo. Stvrzeno stříbrem je svižná fantasy, ktorá sa číta veľmi ľahko a ponúka vydarený začiatok série. Záver vo mne určite zanechal chuť siahnuť po pokračovaní.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Druhý diel série bol rovnako pútavý, ako ten prvý. Knihu som nevedela pustiť z ruky. Príbeh bol dojímavý, bola som zvedavá, ako to skončí. Páčilo sa mi, že autorka písala aj o ťažších témach zo života a o tom, že nad všetkým je Boh. Odporúčam všetkým, ktorí si chcú prečítať aj niečo hodnotnejšie, ako len romantický príbeh so šťastným koncom
Doteraz som vehementne tvrdila, že romantické knihy nie sú nič pre mňa a prečítam si ich len výnimočne. Možno po tejto knihe prehodnotím svoj postoj.
Ale príbeh nebol len o romantike. Bol prísľubom nových začiatkov, vymanení sa z toxických vzťahov, o prekonaní strachu z minulosti a nájdení odvahy ísť vpred, nebáť sa nových životných výziev. Autorka krásne ukázala, že dobrota srdca má vždy navrch. Možno sa zdá, že takých ľudí je jednoduché ušliapať a odhodiť, no práve dobro, čo zo seba rozdávajú sa im nakoniec niekoľkonásobne vráti. Ponúka nádej veriť, že dobrota ľudí vždy preváži nad tými nelichotivými vlastnosťami.
Ak by som mala čas, najradšej by som ju prečítala na jedno posedenie.
Redland dokázala svojím príbehom u mňa vyburcovať širokú škálu emócií. Až príliš som sa nechala strhnúť osudom hlavnej hrdinky. Obľúbila som si aj jej otca i nových priateľov. Pri častiach s jej matkou sa mi otváral pomyselný nožík vo vrecku. Viem, že práve ona iritovala drvivú väčšinu čitateľov. V mojom prípade vyhral prvé miesto jej ex James - extrémne ma nas**ral. Strašný zbabelec. Neskôr si to u mňa aspoň trocha vyžehlil. Sesternica bola v tesnom závese.
Autorka šikovne odhaľovala skutočného Thomasa pod vrstvami starého mrzutého frfľoša. Som rada, ako sa z neho Samathinou trpezlivosťou a neochvejnou snahou pomôcť mu vykľul láskavý muž, ktorého poznačila strata milovanej osoby.
Príjemným bonusom v závere knihy boli zaujímavosti o ježkoch a inštrukcie, ako postupovať, ak natrafíte na zranené zvieratko.
Musím pochváliť krásnu obálku, ktorá oveľa viac lahodí môjmu oku ako originál.
Rím, píše sa rok 1870. Mesto, ktoré je plné drsných kontrastov medzi bohatstvom cirkvi a hlbokou biedou obyčajných ľudí ožilo v historickom románe "Všechny touhy vedou do Říma" od Luca Di Fulvia.
Tento strhujúci príbeh o veľkom bohatstve cirkvi oproti hlbokej biedy obyčajných ľudí, ako aj o veľkej láske ma vtiahol do deja od prvej strany. Autor vykreslil Rím tak surovo a verne, že som na tvári cítila pouličný prach. Osudy Pietra, chlapca bez rodičov, ktorý miloval fotografovanie, Marty, odvážneho dievčaťa z cirkusu a ušľachtilej grófky Silvie sa v čase veľkých politických zmien a bojov v Ríme spojili. Búrlivé pozadie boja za zjednotenie Talianska dodalo deju skutočnú vážnosť. Surový svet plný krutosti zjemnila hlboká láska a nádej. Spolu s hrdinami tohto deja som prežívala každé sklamanie, ale aj záblesky šťastia.
Tento príbeh, ktorý priniesol tvrdý boj dobra so zlom sa však skončil veľmi optimisticky. V dnešnej dobe tento záver mi priniesol príjemný pocit úľavy a zadosťučinenia.
Ak si na dovolenke tak si zober túto knihu ..... perfektný príbeh
Ahojte mne sa to veľmi páčilo, je to také letné čítanie na dovolenku. Krásny príbeh o mladých ľudí a ich osudy.....knihu odporúčam
Na léto dobré, odpočinkové. Doslova z toho sálá vedro a pot. Jenže mě se nepodařilo začíst a vůbec mě to nevtáhlo. Na to, že je to celkem krátká kniha mi to vůbec nešlo od ruky a četla jsem ji dlouho. Prostě mě to opravdu zaujalo jen tím tematickým vedrem, New Yorkem a vraždou. Ale jaká si ta detektivní náplň byla za mě slabší, a postavy mi moc zajímavé nepřišli.
Eseje Stephena J. Goulda (1941 2002) sú dnes už prakticky povinnou klasikou pre všetkých, ktorí sa venujú prírodným vedám, či už profesionálne alebo laicky. Predovšetkým jasný a zrozumiteľný spôsob, akým Gould vysvetľuje niekedy pomerne zložité evolučné fenomény, je zárukou stopercentného čitateľského zážitku. Gould mal navyše talent okoreniť suchopárne vedecké dišputy tou správnou zmesou humoru a ľudského nadhľadu.
